Expedícia Rumunsko Fagaraš 2013 (expediciuluj fagarasuluj šmatlošuruluj)

Členovia expedície: Sandra+ Zubo, Maja+Ľubo, Tomáš, Rasťo

PIATOK 9.8.2013, Cesta vlakom Košice – Budapešť – Blaj – Sibiu, taxíkom do Turnu Rosu

Pár minút pred odchodom autobusu fotíme doma naložené ruksaky so slovenskou vlajočkou. Utekáme dole kopcom na zastávku, no jasné, že Zubo si zabudol klobúk. Vracia sa po neho a tak utekáme ešte viac. Zubo nemá zaviazané šnúrky a trikrát sa skoro ošmatlá o zem. Sprcha bola zbytočná, vonku je asi 35 stupňov, v autobuse asi 350 a naozaj ľutujeme, že sme si nevzali taxík. Príde sms od Ľuba: Tí dvaja magori (T+R) zase meškajú. Kúpte zubnú kefku. Tak čakáme na stanici a kupujeme v Lidli zubnú kefku. Detskú a rovno 2ks lebo bola v akcii.

Vo vlaku pijeme pivo nech nás aspoň niečo ochladí keď už klíma nie. Konečne sme v Budapešti, chodíme hore dole po stanici a nakoniec sa zložíme v čakárni. Tomáš musí vybaliť celý ruksak a všetko vytriasa lebo sa mu tam rozsypalo asi kilo musli. Čakáme na vlak hodinu a pol. Ľubo spí na lavičke do 3 minút, ale má pri tom otvorené oči tak ideme preč a myslíme si, že dáva pozor na vaky. Jeme fašírky s horčicou a chlebom a nikto do čakárne nevojde lebo asi vyzeráme ako bezďáci. Konečne dorazila aj posledná členka expedície Maja. Kukáme, aký má nabalený batoh a v zápätí zisťujeme, že sa s Ľubom nie celkom dobre dohodli o tom, kto berie čo, takže majú jedlo pre štyroch a bombu tak pre jedného. Vlak mešká 20 min. Hľadáme náš vozeň a kupé. Vagón 207 – nikde, vagón 208 – ako nám oznamuje sprievodkyňa milým maďarským hláskom – je kaput. V náhradnom vagóne nie je žiadne kupé iba hnusné sedadlá po štyroch s debilným stolčekom uprostred. Čakáme než vymenia kaput vagon a klíma nejde, je tu asi tritisíc stupňov. Cesta ubieha v príjemnom alkoholovom opojení, keď sa spustí klíma a je asi 16 stupňov a všetkým je chladno iba Ľubovi je teplo. Aj keby mu bola zima tak má smolu lebo si zabudol mikinu a Tomáš mu mal zobrať svoju ale samozrejme tiež zabudol. Pijeme ´Mladé víno´ – a čítame inštrukcie na fľaši: “je to nápoj okamihu, preto ho odporúčame vychutnať do pol roka od dátumu plnenia 2012/10”. No nič, nápoj okamihu sme akosi prešvihli. Všetci vyťahujú mikiny iba Ľubovi fúka teplo na nohy (údajne) – spí na stole do troch minút.

Bundáše, keksíky, toasty, fašírky, víno 2x, pivo sú fuč. Heslo dňa: šmatlavý buzerant.

Mám na sebe všetko čo bolo v ruksaku ale klíma vyhráva. Spíme na sedadlách kde sa dá, každých 5 min mením polohu aby mi odtŕpli končatiny. Vlak ide asi 20 km rýchlosťou a do Blaju prichádzame s takým meškaním, že náš vlak do Sibiu už mal dávno odísť. Lístky sa nedajú zaplatiť kartou, pošta je zavretá a tak hľadáme bankomat po celom meste. Utekáme o život aj s peniazmi späť na stanicu a vlak akurát prichádza. Parádne načasovanie, ešte že tu všetko mešká. Vlak Blaj-Sibiu je síce luxusný ale ide pomalšie ako ja na snouborde, a to už je čo povedať.

V Sibiu sme nestihli vlak a máme dve možnosti. Buď budeme čakať 3 hodiny na ďalší alebo ideme taxíkom. Taxikári sú ochotní a vezú nás do Turnu Rosu za 50 Lei. Náš taxikár nebrzdí, neblinkeruje, iba trúbi, tlačí plyn a prežehnáva sa vždy keď vidí kostol. Pri tej jazde by som sa prežehnala aj ja, keby som vedela ako sa to robí. Ujo stále kontroluje či sme v poriadku a či na nás nefúka a popritom si kontrolju svoje 3 mobily. Ruksak lieta hore dole a my tiež.

Do Turnu Rosu prídeme asi o 10 min skôr ako druhá skupina a necháme sa vyhodiť na začiatku dediny (keby sme neboli sprostí mohol nás odviezť až na koniec a nemuseli sme polhodinu šliapať hore kopcom dedinou v 30tich stupňoch. S tým nákladom je každý krok utrpenie). Prebaľujeme vaky, dojedáme a vyhadzujeme čo sa dá, Ľubo dáva Tomášovi a Rasťovi stan, čo im láskavo požičia. Vyrážame o 14.00, stúpame asi hodinu k prameňu, čo je v tomto teple vykúpenie a o 10 min sme už pri kláštore. Potom pokračujeme do kopca vyprahnutou lesnou cestou skoro štvornožky. Fučím a preklínam ten ťažký ruksak. Stretávame stádo ovcí, psov a baču. Bojazlivý somárik z nás dostal záchvat paniky a pri snahe obísť nás cez kopec spadol hore kopýtkami. Keď sa mu podarilo postaviť riadne sa od strachu pošťal. Značenie zatiaľ nic moc, nikde nie je napísané kde vlastne sme. Pomaly sa začína stmievať, konečne sme v sedle. Je cca 19.00, rozkladáme stany v minidolinke aby na nás nefúkalo (čo sa neskôr ukáže ako super idiotský nápad). Vodu sme zatiaľ nenašli, ešte že máme nejaké zásoby. Hovná sú všade. T+R zisťújú, že Ľuboš nezobral tyčky od stanu. Zábava graduje keď improvizujeme s palicami a paracordom a snažíme sa postaviť ich stan. Búrka sa blíži z každej strany a len čo zalezieme do spacáku začne liať. Po chvíli megabúrky nám plávajú veci okolo stanu a my tiež. Zahajujeme záchrannú akciu. Zubik v gačkoch, sandálkach a pršiplášti, ja v pyžamku a pršiplášti. Po tme prenášame stan ani nevieme poriadne kde, je nám brutálna zima. Hovná máme v predsienke aj pod stanom aj všade. Prichádza Tomáš a zvestuje radostnú novinu, že im prší do stanu a musí spať u nás. Sme ako sardinky, nespím už druhú noc, nohy sa nedajú vystrieť a vonku furt len burkuluje. Ani vata v ušiach, pyžamo a spacák na hlave nepomáha lebo sa blýska a hrmí rovno nad nami. Treba mi fest čúrať ale musím vydžať. Rozmýšlam, čo bude keď burkuluj neprestane.

SOBOTA 10.8.2013

Ráno je kosa a hmla, vstávame o 8.00. Okolo stanov sa nám prehnalo asi 1000členné stádo oviec a psy nám oňuchávajú vaky. Asi do 10.00 sa šmatláme, jeme, balíme. 10.07 vyrážame. Po 20 min nájdeme prameň, umývame si zuby, čapujeme vodu do všetkých flašiek, lebo nevieme kedy bude ďalšia. Prichádzame na lúky, kde strácame značku. Ideme na kopec. Pod kopcom nachádzame značku a odvtedy je značenie pekné, až na zhrdzavené nečitateľné rázcestníky kde nič nevidno. Začínajú parádne výhľady, prameňov je po ceste niekoľko, asi aj preto že tak fasa pršalo celú noc. Fúka brutálne studený vietor a ja začínam pochybovať o predpovedi počasia čo sľubovala azúrko a 30 stupňov. Ešte že mám dve tielka a iba 1 tričko s dlhým rukávom. Ľubo je frajer a kráča pred nami asi 100m. Zrazu už nie je frajer, zhadzuje ruksak a šteká na psov, čo ho chcú zožrať. Vraj boli obrovskí, Ľubo si jedného ochočil. Za chvíľu ideme okolo ďalšieho stáda a palicami odháňame psov čo na nás štekajú a ceria zuby a bačovia sa kukajú a majú to v paži. Pod vrcholom Budislavu sa delíme na 2 skupiny, lebo hrmí tak, že traja ideme rýchlejšie aby sme stihli postaviť stany. Klesanie ku Lacul Avrig dá celkom zabrať, prichádzame cca o 16tej. Nikto tu nie je iba my a pes. Rozkladáme stany pri šupovom pliesku, keď sme už hotoví prichádza zvyšok. Spolu staviame stan bez tyčiek – dnes už vieme ako na to. Nebezpečné pretekajúce okienko zalepujeme páskou, ešteže jej Zubik kopec namotal na palice. Varíme, sušíme, perieme a kúpeme sa v plese. Našli sme 95% poľský špiritus, je otvorený a nikto sa neodváži ho ochutnať. Večer prichádzajú šmatlaví nemci, hanbia sa a kempujú na druhej strane plesa. 19:45 pijeme pálenkis všetci svorne spolu v našom dvojmiestnom stane. Zisťujem, aké majú členovia expedície pocity: T – neistota a strach v stane bez tyčiek (asi trauma z detstva), R – neistota, čo sa stane keď do jednej nohy dá višňovicu a do druhej bylinkovku, Z – teší sa a je nadšený. Bojí sa zajtrajšieho počasia lebo nás čaká naročnejsí deň. Ľ- nemá žiadne pocity, iba teplo a smrad. M- unavená, inak v pohodičke. Ukladáme sa pomaly spať, zase prší, nemci to stihli LTT. Ten šmatlavý lejak sa zhoršuje a Tomáš zase spí u nás. (Nabudúce už budeme vedieť, že nie je dobrý nápad aby sa stan rozkladal v dolinke rovno pod kopcom a v smere v ktorom môže tiecť voda. Je dobré stan rozložiť na vyvýšenom mieste, lebo stan lepšie odolá vetru na kopci ako vytopeniu v nízko položenej skalnej ohrade.) Ja teda o spánku hovoriť nemôžem už tretiu noc, ale T+Z si veselo chrapkajú. Ktovie, čo sa deje v druhom stane. Dnes bol Zubik múdry a vykopal okolo stanu odvodňovací rigol (dávam mu 10 bodov).

NEDEĽA 11.8.2013, Lacul Avrig 8.00 – Lacul Caltun 18.00 (19.00 R+M) cca 10 hod., pomalé tempo. Caltun – byvak obyvateľný

Avrig – Sava Scarii – byvak starý aj nový s odkazom na stene, že zlodej prichádza v noci a dátum z minulej noci.

Na Serbotu – zrazu brutálny padák, niektoré úseky sa išli dosť ťažko s ruksakom. Saua Cleopatrei a odtiaľ na Negoiu. Ďalej cez Strungu Doamnei ku Caltunu (z Negoi cca 1.5 hod, boli aj reťaze, nekonečný padák k jazeru). Počasie – slniečko aj mraky, hmla aj zima, studený vietor na striedačku. Bolo to náročné ale supééér (najzaujímavejšia časť trasy). Pri Caltune dlho vyberáme miesto na stan, po skúsenostiach z minulých nocí sa nechceme nechať odfúknuť ani vytopiť. Domáci ujo nám poradil, kde sa určite zložiť nemáme a vysvetľuje že nízko položené skalné ohrady sú vhodné len v zimnom období. T+R spia v byvaku so 4mi rumunmi. Voda sa pije z jazera, zákaz kúpania. Jeme špagety so super čipóš omáčkou, aspoň nás zahrialo a pretiahlo slzné kanáliky. Večer je zase kosa a trochu kropí, celú noc fúka vietor, spánok nic moc.

PONDELOK 12.8.2013, Avrig 10.30 – Lacul Capra 15.00

Ráno vstávame a než sa vyteperíme (dočkáme sa Rasťovho zbalenia) je pol 11tej!! Po ceste nás chytila búrka nad Balea Lac, ideme po uzučkom hrebeni, nad hlavou sa blýska a ja rozmýšľam či odhodím palice aby do mňa nejebol blesk. Našťastie burkulovalo iba pol hoďku. Zmrzli sme, počasie sa mení každých 5 min, hmla ide z každej strany. Prameň sme našli cca pod vrcholom Paltinului. Kvôli búrke sme traverzom obišli vrchol Lezerului (nie je to na mape) a dobre sme urobili, neskutočná skratka!!!

Je kosa, kúpeme sa na hoľaky (teda chlapi aby zapôsobili na bacuľaté cickaté české turistky), varíme, diškurujeme. Je tu kopec ľudí, nemci pobehujú už minimálne 2 hodiny a hľadajú drevo na oheň, čo je dosť vtipné keďže posledný strom sme videli asi pred troma dňami. Zase maturujeme s rozkladaním stanu pre T+R, T už nemá nervy lebo R je múdry. Hrmí, snáď sa dnes bohovia zľutujú.

Poznámka pre budúcu expedíciu: Zobrať veľké vrece na vaky a igelit pod stan. teplé ponožky a termoprádlo aj v lete!! štipce (sponky do vlasov), štuple do uší (na nezaplatenie).

UTOROK 13.8.2013, Lacul Capra 8.30 – Portita Arpasului- Saua Podragului – VF Podragu – Cabana Podragu 13.30

Raňajkujeme ovsenú kašu, sušíme stany a 8.30 vyrážame. R+T vyrazili už o 8.00 (lebo R sa šmatlá a už nám ide na nervy). Najprv stupáčik, potom riadny klesáčik a zase stupáčik po blatnom svahu ku Ferastra Zmeilor. Fotíme sa pri skalnom okne a rozdeľujeme sa na 2 skupinky:

1. Ľ+T+Z+S po červenej po hrebeni ku chate, 2. M+R po modrej až ku chate
2. hneď po Ferastre ideme cez reťaze a laná ktoré už majú nejaký ten čas za sebou a strapkajú sa. Je tu krížik po nejakom čechovi, mierny stupáčik, prechod cez hrebeň, stupák hore na hrebeň, dlho po úzkom hrebeni – zraz z obidvoch strán, všade krásne výhľady. Fajný stupáčik na VF Mircii, oddychujeme, slunéčko vykuklo na 5 min tak T konečne vytiahol svoj trojkilový foťák. Ľ zakrýva kameňom niečije hovno a nadáva na toho, čo ho tam nechal rovno pri vrcholovej kôpke kameňov (asi chcel tiež prispieť ku kôpke). Prudko klesáme, skoro sme zle zabočili do ľava na červenú, trebalo nám ísť dole. V doline je zdemolovaný bivak a bordel. Mierne stúpame do posledného sedielka a už vidíme chatu.

Ponáhľame sa dole aby T+R mali kde spať. Začína kropiť a než sa poobliekame do pršiplášťov fajne leje. Blýska sa hrmí zároveň, takže je to rovno nad nami. S tými palicami v ruke sa cítim ako hromozvod a modlím sa nech to do mňa nejebne. Míňame dve poľky, ktoré asi čítali príručku a poslušne čupia pri zemi v pršiplášťoch a čakajú kým to prejde. Na chate nás čakajú 2 oslíky a T+Ľ nám vyzliekajú pršiplášte. Aby nás pustili do “dining rumu” musíme byť suchí a prezutí. Je tu kosa a tma lebo je vonku kompletne zatiahnuté. Ujo nám dáva čaj (8 LEI za 4 čaje). Teta začína variť večeru, keď sa jej pýtame čo to bude tak povie, že sama nevie. Nakoniec sa rozhodujeme, že v chate prespíme všetci (30 LEI osoba) a tešíme sa, že nám konečne vyschnú veci. Teta nám ukazuje izby. Sú tu deky aj vankúše i keď nevyzerajú znova lákavo. O 14.00 prichádza aj druhá skupina (M+ šmatlavý R). Prešli 4 sedlá, v jednom bola nedávno zrejme kamenná lavína, značku bolo vidno až ďaleko dole pod kopcom. Pekné výhľady, celkom náročné klesanie a stúpanie.

V chate perieme a zisťujeme komu smrdia nohy. Záchod je luxusný, šlapací. Najskôr sme tu skoro sami, večer je už riadna plnka. Prišlo stádo francúzskych skautov, čo sa modlia pred jedlom a po jedle spievajú. Prišli aj traja zmoknutí česi, teta na nich nabehla, že ruksaky musia ísť von a než sa chlapci spamätali teta už ťahala ich otvorené vaky von a bolo jej jedno, že z nich vypadávajú veci. Objednávame si pálenku (cuiku) a 2 pivá a nadávame, že to stojí 20 EUR. Keď však vidíme koľko nám teta uštedrila do pohára sme kľudnejší (1dl). Cuika nás zahriala a zabavila. Česi zistili, že večera bude až o tri hodiny, serú na to a idú preč. Polievka bola o 30 min (varila sa viac ako 2 hod a bola to len konzerva+pretlak+cestoviny) (13 LEI na osobu). Po tomto kulinárskom zážitku sa len traja členovia expedície odvážili ochutnať druhý chod za 25 LEI na osobu. Bol to Bonduelle mix, čo konzerva dala (v podstate to isté ako polievka ale hustejšie)a Zubikovi po zjedení nebolo všetko jedno. Ostatní traja si varíme pred chatou mňamózne špagety+cesnak+olej+bazalka+sušené pradajky+parmezán. Druhý tím zatiaľ suší stany. Vtedy vidíme ako ujo z chaty nesie mega konzervy od našej večere a hádže ich do priekopy pod chatu. Je tam riadna kopa odpadkov a ja nadávam o dušu a ľutujem, že som si tam vôbec nejaké jedlo dala. Dole pri pliesku je kopa stanov a medzi nimi stádo somárikov. Večer v chate hráme karty a furt sa hádame o pravidlách. Dávame si varené vínko na lepší spánok (8 LEI osoba) a Fagaras Cokotyčinky (2-3 LEI ks), niečo medzi deli, kofilou a rumbou. Po celej chate sa šíri vôňa čerstvých šišiek, my po 5tich sáčkovo-instantných dňoch slintáme, ale hneď nás to prejde keď teta zahlási, že to je iba pre personál. Také svinstvo! Pohoršení ideme spať. Veci nám nevyschli ani náhodou. Obúvam si svoje nepremokavé goráčové topánky a zisťujem že sú dnu celé mokré keďže si nejaký šikovníček zavesil mokrý pršiplášť rovno nad moje a Rasťove boty. Hrom do toho!

STREDA 14.8.2013, Cabana Podragu – VF Vistea Mare – Ferestra Mica

Ráno sa budíme o 7.30 a furt prší. Rozhodnutie spať v chate sa teraz javí ako celkom múdre. Nenáhlime sa a pomaly ideme na raňajky – 2ks vajcia+ chlebík – 9LEI. Stádo šmatlavých skautov sa načaká, kým dostanú svojich 30 porcií, ani modlenie im nepomôže. Balíme a vyrážame o 9.45 keď konečne prestane ľabať. Po 20 min ale naťahujeme pončá a odvtedy už chčije a fúka a je brutálna kosa. Tečú nám sople a mrznú ruky. Cca po 3 hod sme na vrchole VF Vistea Mare – odtiaľ už vidno náš bivak. Tomáš stresuje, že ide dážď (niežeby nešiel), ale my traja (Z+S+Ľ) neváhame a utekáme na Moldoveanu. Najvyšší vrchol si predsa nenecháme ujsť! Ruksaky nechávame na pospas osudu pod vrcholom a lezieme hore. Urobíme tri fotky, ani sa nestihneme pokochať a utekáme pred hnusnými mrakmi. Ľabe a fučí jak šaľene a do bivaku prídeme totálne mokrí. Pončo je v tomto vetre úplne na hovno, akurát zavadzia a lepí sa na ksicht. V minibivaku je plnka, po 15 min sa rozhodujeme, že ideme ďalej. Ďalšie dve hodiny šlapania v tom fasa počasí pred nami. Trio mučačos (S+Z+Ľ) vyráža dopredu obsadiť miesta, Trio Lenivcos oddychujú. Nekonečné dve hodiny celý čas v duchu nadávam a preklínam všetko naokolo a hlavne to, že nemám rukavice. V normálnom počasí by to bola prechádzka ale toto bol masaker! V bivaku Ferestra Mica sú 5ti ľudia od Prešova, 1 Venezuelčan a kopa odpadkov. Rýchlo dávame sušiť veci a varíme polievku. Keď už cez okienko vidíme druhú časť výpravy varíme im čaj. Potom už len jeme a varíme a zase jeme a varíme, a trasieme sa v spacáku (teda aspoň ja). Prešovčania nám rozprávajú ako im ukradli topánky pri jazere Avrig a oni potom museli zísť dole v sandáloch a v Sibiu nakúpiť nové. Cestou z hrebeňa a naspäť stratili asi 5 dní. Naši milí krajania nám prenechali posteľ s “matracom” takže dnes spíme celkom luxusne.

ŠTVRTOK 15.8.2013, Ferestra Mica 9.15 – Cura Zarnei 18.00

Celú noc až do rána furt ľabe, nechce sa nám vystrčiť ani prst zo spacáku. Všetky veci sú ešte mokrejšie ako včera. Raňajkujeme a hneď ako prestane pršať vyrážame. R je zasa posledný a ešte sa aj musí vrátiť pre šnúry na prádlo, čo sme tam zabudli. Ideme stupáčikom a do 30 min narazíme na stanujúcich čechov pri rázcestníku (píše, že je to 3 hod ku Curmatura Zarnei). Češi nám povedia o troch ďalších bivakoch. Ideme ponad jazero Urlea, kde zhora vidíme bivak (kupolu). Ďalej sa ide po trávnatých pláňach až do Curmatura Zarnei. Ideme okolo tabuľky, kde sa píše Refugio za 30 min, upravujeme smer šípky pre ostatných lebo je hmla. Na pláňach čučoriedky, čo sú nejaké zakrpatené a aj chutia trochu inak ako tie naše. Ľ+Z ma vystrašia, že vraj to isto nie sú čučoriedky a donútia ma to vygrcať. Tak pijem vodu ale čučoriedkam sa von nechce, snáď to prežijem. Začína kropiť, ideme už isto viac ako 30 min a refugio nikde. Po viac ako 40 min ho konečne vidíme, usalašíme sa a vtedy sa spustí parádny lejak (cca o 13.30). Zvyšok expedície to riadne schytal a keďže sa ešte aj čakali kvôli hmle panuje po ich príchode vražedná nálada (cca 14.00). Bivak je celkom čistý, ale tmavý a malý, max pre 10 ľudí. Vrháme sa na Ľubove grilážky ako keby sme tri dni nejedli. Keď sa dažďobitie ukľudní vyrážame a po chvíli míňame staré rozbité refugio. Stupáčikom obchádzame vrch Zarnei a skoro hore nachádzame prameň na cestičke. R zisťuje od nemcov, že refugio je 30 min a ďalšie hodinu a pol od neho. 15.30 nachádzame Ref Curmatura Ludisor ale je také hnusné a špinavé, že sa mi tam ani fotiť nechce. Ideme smer Derevorescu Mare (kopec). Ľ je ďaleko pred nami. Pred kopcom DM vidíme na kameni značku – červený krúžok a nápis REF 15 min. Na mape to nevidíme a tak kráčame ďalej po červenej. Za zákrutou vidíme v ďialke Ľ už pri REF, ktoré vyzerá skôr ako stajňa než ako miesto na spanie. Ľ sa vracia od REF, máva a kričí, že je to zhorené (18.00). Z ide ďalej po červenej a hľadá nové veľké ref, čo spomínali nemci. Po 20 min. sa vracia a nikde nič. Je nám už riadna kosa, prší a máme toho plné zuby. Prešovčania využili naše zistenie a vracajú sa ku značke, čo sme videli na kameni. Čakáme na Ľ a ideme za nimi, šľapeme do kopca po červenom krúžku a zhora už vidíme Ref. (kupolu- 19.00). PO ľudia to už stihli preskúmať, vraj je to tam celkom čisté, aj keď na zemi je len slama. Bača na nás máva a radostne kričí. Iné Ref. už asi nikde nebude takže T+R spia dnes dnu a ostatní rozkladáme stany. Bača Nikolaj zatiaľ ide s prešovčankami k prameňu aby ich nezožrali psy. Je veselý a  fotí sa s nami, dokonca si kvôli nám zobliekol igelitové vrece a rozopína si košeľu, vypína chlpatú hruď. Nikolaj nie nje obzčajný bača, má pri sebe nemecký slovník, mobil, rádio a diškuruje s Prešovčanom po taliansky. Zírame na nich zo stanu a keď vidíme ako telefonuje a potom chytá rádiové vlny na dvojmetrovú anténu hneď je nám veselšie. Konečne neprší a vidíme prvý západ slnka. T sa vyžíva vo fotení, ovce a bača furt okolo nás, pes leží pred stanom a čaká, či sa mu ujde niečo z našej večere (polievka, špagety).

PIATOK 16.8.2013

Plán: ísť na Cabana Plaui Foi, tam prespať v stane nedaleko chaty, ráno ísť do najbližšej dediny a vlakom do Brašova (cca 9 hod)

Realita : Sebes – Autom do Fagarašu 20:00- ráno vlak do Brašova

Ráno je celkom jasne ale už tradične riadna kosa. Vstávame o pol 7mej ale než sa vyšmatláme je skoro 10. Chodíme po pláňach, je hmla. Pod posledným vrcholom (VF Komisul) sa rozdvojuje značka na Pitra Craluui alebo na Paiu Foi po červenom krúžku spodkom cez dolinu (to nebolo na značke). Červený pásik ide po hrebeni ale z cestopisu vieme, že je tam problém so značením a rúbaniskami. Ideme teda po červenom krúžku ale smer sa nám nepozdáva. Chodíme hore, dole, R náhle odbehuje do kríčkov a my zbierame čučoriedky. Prešovčania nás stále obehujú a potom my ich. Cesta sa zdá nekonečná. Prichádzame na rázcestie (cca 12.30) a červený krúžok nikde. Cesta sa rozvetvuje na žltý a modrý trojuholník. Volíme žltú smerom do ľava a do doliny. Všade čučoriedky, o 13.00 nájdeme medvediu stopu, fotíme si ju a strašíme ostatných. Chodíme po lese pomaly lebo žerieme čučoriedky a cca o 14tej prichádzame k rázcestníku, ktorý nás veľmi nepoteší. Na výber máme žltý krížik do Sebesu alebo žltý pásik do vedľajšej dediny. Sebes – 1 hod (ukazuje iba čas do doliny, ako sme neskôr zistili). Je tu ďalšia celkom čerstvá stopa medveďa. Sme úplne mimo miesta, kde sme mali dnes byť. Volíme Sebes. Po nekonečnej hodine klesania sme pri rázcestníku kde píše 12 km Sebes a nám zmrzol fialový úsmev na tvári. Aspoň že topánky mi asi po štyroch dňoch vyschli na nohách. Zhadzujeme batohy, jeme a čľapkáme sa v potoku. Ľ sa kúpe na hoľaky a myslí si, že ho nikto nevidí, ale vidí :) Zúfalo kráčame po ceste do Sebesu, míňame prešovčanky čo sa tiež kúpu v potoku. Pri závore sa snažíme od domácich rukami nohami zistiť, či chodí nejaký autobus zo Sebesu do Brašova. Vraj ide o 21.00, to nás potešilo. Asi po hodine sme stopli uja v dodávke, čo nosí drevo. Telefonuje, ale vyzerá, že nás vezme. Berie nás asi 3km od Sebesu. Ľ+M sedia v predu a my ostatní vzadu na pilinách, je nám fest horúco a nie je tu vzduch ale aj tak sa tešíme. Ujo nevie po anglicky ale Maja to nevzdáva a dohaduje sa sním, že o 2 hod keď vyloží drevo nás odvezie do Fagarašu (teda aspoň dúfame že sme sa s ujom pochopili). Odtiaľ nám potom ide vlak do Brašova. Tešíme sa a dohadujeme si stretnutie na benzinke v Sebeši.

Šlapeme neskutočne dlho po prašnej ceste, je asi tritisíc stupňov ale už vidíme dedinu. Domčeky sú pekné, ľudia na nás kukajú. Hneď ako vidíme obchod vrhneme sa po nanuky, chipsy a iné lakocinky. V tom obchode majú všetko, čo majú u nás v hornbachu, metre, hypertescu a dome obuvi dokopy na 10 m štvorcových. Púlime oči na predvačku, keď nám na kalkulačke ukazuje že chce 160 LEI, nakoniec zistíme, že myslí 16 tak nakupujeme ďalej. Stretneme mladého rumuna, čo vie po anglicky a ochotne nám zisťuje autobus do Brašova. Vraj taký nie je, ta fasa. Ideme na benzínku, pijeme pivo a čakáme na uja s dodávkou. Po ceste M+R stretnú Rumunov žijúcich na predmestí Paríža. Sú veľmi milí, dokonca by nás aj prichýlili alebo odviezli (do ich auta by sme sa ale šiesti s batohmi nevošli). Asi o 19.00 prichádza ujo, sme v šoku keď vidíme, že kvôli nám pozametal vzadu aj piliny. Ujo dokonca vyhodil svojho kamoša ku nám dozadu aby Ľ+M mohli sedieť v predu. Ideme 14 km, ale netrvá to dlho, ujo rýchlosť nedodržuje. Vyhadzuje nás vo Fagaraši priamo na stanici.

Zvažujeme cestu do Brašova a nočné hľadanie ubytka alebo prespanie vo Faraši a ráno cestu do Brašova. Napadne nás, že by sme mohli nastúpiť do nášho vlaku domov aj vo Fagaraši keďže by mal tadiaľ prechádzať. Pýtam sa tety za okienkom: “Do you speak english?” Strkám jej pri tom naše lístky do ruky. Ona odpovie, že “Yes” tak jej 3 minúty vysvetľujem čo chceme a ona mi na to 3 minúty vysvetľuje po rumunsky ale ja neviem čo. Odchytíme si ochotného týpka a poprosíme ho aby zistil od tety, čo potrebujeme. Chvíľu sa vybavujú a nakoniec nám oznamujú, že môžeme do vlaku nastúpiť aj tam. Ešte že sme tomu neuverili a ráno sme odišli preč, inak by sme asi boli riadne v prdeli.

Rumuno-Francúzi spomínali, že vo Fagaraši je 3dňový festival jedlo-pitie-hudba a tak sa rozhodujeme prespať. Týpek nám pomáha nájsť ubytko a behá s Ľ a M. Nakoniec našli ubytovňu rovno oproti stanici, v basemente za 100 LEI pre 6 osôb. Tešíme sa. Teta je tam milá, pýta sa, či sme z Poľska. Ujo je tiež milý ale fajčí nám v izbe kým vysvetľuje čo je kde. Máme aj vlastnú kúpelňu a WC aj s pavúčikmi a igelitovým závesom. To je luxus. Chlapi sú leniví ísť do sprchy, ponúkam im svoju guličku ale iba na čisté pazuchy tak nakoniec idú všetci. Po toľkých dňoch byť voňavý a čistý je pocit na nezaplatenie. Ideme do mesta. Sme fakt prekvapení, ako to tam žije. Kopa stánkov, pódium, kolotoče, milión ľudí. Mierny šok z takej civilizácie. Všetci sú nervózni lebo chcú jesť a nevieme sa na ničom dohodnúť. Chodíme hore dole a obzeráme somariny v stánkoch. Ľ je zdutý a oddeľuje sa. Kupujeme si drevené misky, lízatko a syry. Pomedzi to jeme čo sa dá a pijeme pivo. Sú tu parádne jazierka a hradby. R balí ženy, ale keďže je šmatlavý, veľmi mu to nejde. R+T si kupujú syr, pýtaju si 15 dkg ale teta si to vysvetlila po svojom a dáva im asi kilo za 15 LEI. Aspoň máme čo na raňajky. Dorazíme sa trdelníkom, ktorý nebol dopečený, takže ma z neho akurát bolí brucho a ideme spať. Je 24:00 a ráno vstávame 4:30 (vlak ide aj neskôr ale asi za trojnásobnú cenu. Náš stojí 9, ten neskorší 22-29 LEI).

SOBOTA 17.8.2013, Vlak Fagaraš – Brašov

4.30 zvoní budík, čudujem sa, že v tej izbe bez okien, kde spia 6ti ľudia a ich 10denné smradľavé spotené topánky, sme v noci neskapali. 5:35 už sedíme vo vlaku. Rýchlosť asi 30km/h a neskutočná kosa. Čo furt robia s tou klímou? Keď je horúco cez deň tak nefunguje a ráno keď je kosa tak ide na bomby. Sprievodca sa pýta Maji, či jej je zima lebo má na sebe všetko čo má a keď prikývne tak len pokrčí plecami a ide ďalej. V Brašove dávame batohy do úschovne (7 LEI/deň) a vydávame sa do centra – viac ako 2 km pešo. Vonku ani nohy, všetko zavreté, hľadáme chlieb a paradajky k nášmu kilovému syru. Po ceste vidíme ležať týpka na zemi pri smetných košoch. Po hodine nájdeme stánok kde majú paradajky, ujo mi hneď ochotne otvára sáčok a pomáha aj keď tam nepracuje. Všetci sú milí a ochotní. Nakoniec nájdeme aj cukrárňo-pekáreň, kde Maja pohotovo umýva paradičky na záchode. V parku na lavičke krájame vreckovým nožíkom paradajky a syr, trháme chleba a jeme ako prasiatka. Vyšmatláme sa až hore na kopec, kde je citadela. Brána zavretá, nikto nikde iba jeden osamotený turista, ktorý sa pýta “would you like a photo” a vášnivý párik. Babička chytá deduška za zadok a on sa smeje, my pučíme oči. Prejdeme citadelu dookola a schádzame do centra. Po ceste dole vidíme visieť gaťky na kriakoch a hneď si spomenieme na chlípnu babičku, určite patria jej. Black kostol je ešte zavretý tak ideme do etnickéého múzea. Pozeráme filmy ale kukať na vodný mlyn po štyroch hodinách spánku nezvládame a ideme preč. V info centre nám stará teta ponúka súkromnú prehliadku za 20 LEI. Skvelú ponuku prijímame. Medzitým pijeme kávu, čaj, jeme koláče, zmrzlinu a neviem čo všetko. Okukujeme suterény. Na námestí je tiež akcia – LIDL promo, čapujú Argus a Saguaro, hrajú neznáme kapely. Je asi 250 stupňov, tieň nikde. O 14.00 pani začína výklad, Rasťo zase mešká, šmatloš jeden. Teta je ukecaná, ale kvôli koncertu počujem maximálne 10%. Teta ovláda 5 jazykov, vyvracia všetky historické fakty a legendy, ukazuje nám pravdu o Drakulovi a nechce ísť do kostola. Vidíme asi 3 nevesty a čudujeme sa, keďže je nedeľa. Po 1 a pol hodine už máme dosť informácií, slnka aj chodenia a lúčime sa. Teta nám dáva svoju vizitku. Ideme do známeho čierneho kostola a potom jesť. Ľubo je odutý a dáva si iba malý šalát a víno. Ideme do infocentra zistiť, kde je Carrefour. Je tam naša teta sprievodkyňa ale poradiť nevie. Dáva nám knihu – 1 z 3 exemplárov o Drakulovi, ktorá vraj odhaľuje pravdu. Máme to hovoriť každému, hlavne médiám. Teta je bojovníčka za pravdu a je proti komunistom. Ideme do obchodného centra hneď pri stanici, vtrhneme do potravín a nakupujeme ako zmyslov zbavení. Prídeme na stanicu, Maja zistí, že má ešte kopec LEI tak uteká kúpiť ďalšie víno. Vo vlaku hneď rozlejeme pivo po celom kupé (nechtiac) a hodujeme – syry, olivy, víno. O 22.00 zaľahneme spať. Je mi mega teplo, Maji sa sníva o Spice girls ako vystupujú na olympiáde.

NEDEľA 18.8.2013

Vlak má tradične asi 2 hodiny meškanie. V Budapešti je milión stupňov, zajtra majú sviatok, mesto je vyľudnené, všetko zavreté. Šľapeme až k Dunaju, tieň nikde. Jeme v pasta take-away, Maja nás opúšťa lebo ide na vlak. Je to možné, že sme v Maďarsku a tri hodiny nevieme nájsť žiadny langoš? Je. Ľubo sa oddelil a kašle na nás. Za posledné forinty kupujeme obrovské maďarské koláče, syry a ideme konečne na vlak domov. V kupé je zas 180 stupňov, všetci spia, šmatlajú smradľavými nohami a ja dopisujem tento denník.

Koňec.