Účastníci zájazdu Ljubo, Tomáš, Rasťo, Janka (L, T, R, J)
Deň 1 – 91 km
Stretko s naloženými bikami 6:15 na KVP, zastávka Cottbuská. L cestou stratil kapsu, ale prišiel na to včas a hneď pýta od T gumycuky. Cesta na stanicu bez problémov, J nebrzdí zadná brzda, T jej robil servis ☺. Na stanici OK, vraciame lístok za Viktora a poberáme sa na 2 nástupište hore schodmi. R tlačí bicykel o sto šesť a čo sa stane? Celá kapsa sa zošmykne (má v nej oblečko a 2 konzervy). Ľ beží na pomoc. Už sme všetci hore aj s bikami. Sprievodcovia pomáhajú naložiť bicykle. Vlak odchádza o 07:05 z Košíc smer Čierna nad Tisou.
Vystupujeme v Čerhove. Máme cik pauzu, po ktorej vyrážame do Malej Tŕne. Odbočujeme z hlavnej cesty vľavo a míňame divné stavby, zrejme Varehove. Pýtame sa miestnej na vychýrenú pivnicu, posiela nás do Veľkej Tŕne. Zisťujeme, že majiteľ sa išiel kúpať s návštevou na kúpalisko do Maďarska, dostávame ale tip na Zlatnických. Ideme okolo kostola, odbočujeme vpravo, k tretiemu domu s upraveným podkrovím. Teta hovorí, že pôjde do pivnice, keď kúpime aspoň liter vína na hlavu. Kým sme na ňu čakali, zistili sme príčinu poruchy J hydraulickej brzdy, je zamastená, to bude sranda. R kričí: „Mám odmasťovač“ (pozn. neskôr prídeme na to, že je to čistič, zrejme tiež s nejakou mazľavou zložkou). Teta po 10 min. prichádza s 1,5 l fľaškami a nasledujeme ju do pivnice za Feldou, ideme do kopca bicyklami. Je to časť dediny, kde je veľa v tufe vysekaných pivníc. V pivnici príjemná teplota, a keďže vonku je hic, padne nám to dobre. Ochutnávame zo sklenených pohárov Furmint, nejakú 10-ročnicu a červené. Čapujeme tri 1,5 l fľaše, ideme ďalej, resp. sa vraciame na hlavný ťah cez Malú Tŕňu. Hneď po 2 km na hlavnom ťahu odbočujeme na OMV doplniť vzduch v dušiach. Míňame Boršu, Viničky, Stredu nad Bodrogom.
Bolo nám povedané, že najnižšie položené miesto na Slovensku 94,3 m.n.m. je v Kline nad Bodrogom vzdialeného 3 km. Dorazili sme na miesto, fotíme a cestou späť stojíme v krčme na kofolu. Dopĺňame aj vodu do fliaš, zajedáme ako celý deň chleba vo vajci, L ho po ochutnávke vo vlaku odmieta (pozn. pečený na kokosovom olej – iná chuť, suchší). Z krčmy sa vraciame do Stredy nad Bodrogom, smerujeme na Veľký Kamenec, kde sme videli hrad. L, T a J sú v pohode, R chvíľu zaostáva a následne sa vyberá opačným smerom na Károš. My ho najprv polhodinku čakáme a následne, však je veľký, telefón používať vie, ideme ďalej. Cestou naozaj volá a stretávame sa v Pacíne.
Prichádzame do Zenpléngárdu a J odskakuje pri zastávke do TOI-TOI, čistá, voňavá a s toaleťákom, to sa len tak v dedine nevidí. Odtiaľ už ideme všetci spolu do Záhonov. Vypľúvame dušu, L je vpredu, R v pozadí, bolia ho kolená. Kompa ešte 6 km. Ľubo je pri kompe prvý a dlho čaká, následne sa pre istotu vracia a vysvitá, že Janka to trochu prehnala a cestou takmer odpadla. Avšak po malej pauze už je zase fit a smerujeme všetci spolu ku kompe. Feri (kompa) nás prevedie cez rieku Tisu. Na obzore búrka. Zmena v jazde, letíme na stanicu Tusér. Búrka pred nami, piesok v hube, šliapeme ako blázni. L a T sa snažia zistiť vlak u sprievodkyne, oprašujú znalosti maďarčiny. Slová ako bazmek, fas, ďerebázni nám však boli na hovno, zišli sa až neskôr a paradoxne v rumunskom vlaku. Pani mala podobné znalosti z angličtiny. Zato bola „znalá“ v PC. Nakoniec im dáva papier s odchodmi vlakov. Po hodine oddychu na stanici a prefrčanej búrke ideme smerom na Záhony. Značka na ceste o zákaze jazdy na bicykli nám v jazde nebránila, hlavne keď o alternatíve nie je ani slychu.
Z hlavnej cesty odbočujeme na Gyorocske, kde zvuky romales značia dedinskú slávnosť. Cestou napúšťame vodu, pijeme víno. Hľadáme miesto na spanie, nakoniec sa zložíme o 19:30 pri hrádzi Tisy, oproti ČOV-ke. Rozkladáme stany, zamykáme bicykle. R a T skúšajú alarm, L to ide na nervy. Navaríme a ideme do stanu k L a R. Chalani pijú víno. Máme aj mp3 s latino muzikou, dopijeme víno a ideme drichmať. PS: chleba vo vajci nechceme dlho, žrali sme ho celý deň a brownies sme zabudli doma. Plánovaná trasa 50 km splnená na 180 %.
Deň 2 – 54 km
Budíček 5:00. Počasie nám praje. Pomaly páchame rannú hygienu, balíme stany, upevňujeme. Bicykle sme odomkli bez pískania alarmu. R robí údržbu bicykla, invázia komárov zo včera pokračuje. Nadávame a s omeškaním šliapeme. Cestou púšťame vodu pri pumpe a kupujeme chlieb. Zaparkujeme biky na stanici Záhony. L pýta lístky a velosiped zaberá rovnako ako anglický bike ;-) nacvičujeme nakladanie bikov. Vagón super, všetky štyri sa zmestili, dva dokonca aj s brašnami. Lokálny motorový vlak ide veľmi pomaly rovinatým takmer vyľudneným terénom. Vo vlaku tlačíme chlieb s paštikou a dospávame.
Vystupujeme na stanici Mátészalka. Čakáme na prípoj do Csengeru. Varíme ovsenú kašu, R nie je hladný, za to odmasťuje J zadnú brzdu zázračným odmasťovačom. Najedli sme sa, umyli riady, zbalili veci. Medzičasom pri 2 hodinovom čakaní na vlak R našiel trh a s T kupujú broskyne za 180 Ft. Ujo ochotne dáva 2 ks grátis. Po návrate T hľadá miesto cik-cik a R ohlási, že je hladný. Pýta od L zeleninu, ani náhodou ju nedostane, je na spodku brašne. J s „ochotou“ vyberá chlieb zo zbalenej tašky. Pýtame sa sprievodcov na vlak do Csengru, nástupište 1. Začali sme nakladať biky a zrazu… nieee, vymenili vlaky, nástupište 3. Prišli sme na to, že náhradný vlak je klimatizovaný, ale miesto na biky je na hovno. Biky naložené, postavené v uličke medzi cestujúcimi na sedadlách. R rozťahuje nohy, J sediaca oproti odchádza sadnúť na vedľajšiu stranu. Chalani dopíjajú 1 fľašu vína, huráááá.
Vystúpime a sadáme na tátoše, smer Satu Mare. Keďže šliapeme cez obed ničí nás silná páľava a horúci vzduch. Dlhé rovné úseky popri klasickej ceste s viac, či menej tolerantnými vodičmi. S úspechom sme prekročili HU-RO hranice. V Satu Mare vyberáme peniaze z bankomatu a hľadáme železničnú stanicu. Kúpime lístky na 19:53 do Busagu. Vraciame sa do mesta, hľadáme reštauráciu. Miestni odporúčajú Ali-babu s príjemnou záhradou v tieni. T si dáva gyros + pivo, R rizek + šalát + 2 pivá, L quatro formagi pizzu + kokosovú vodu, J špagety + tmavé pivo 16°, ktoré jej udrelo do hlavy. Chuť jedál divná, J zachraňuje špagety z konzervových ingrediencií soľou a peprom, L svoje olivovým olejom. Nakoniec sme to s vychytávkami v gastronómii dali. Platíme a vyberáme sa do mesta pozrieť centrum. Centrum je pekné, hlavne výhľad z miestnej hasičskej veže ako aj hlavná administratívna budova v štýle Arc brutal – teda betónové monštrum. Dávame si točenú zmrzlinu a ideme na stanicu. Ešteže sme zistili, že v RO je posun času + 1 hod.
Pozeráme, náš, starý vlak je úplne preplnený asi miliónom ľudí. Napriek tomu, sme obsadili bikami celú časť zadného vagóna, kde upíname bicykle na seba po stojačky a znemožňujeme prístup na WC. Ale miestny mini-borec sa vynašiel a vycikal v umyvárke. Naj bolo nastupovanie miestnych do vlaku počas rozbehu, fajčenie na dlhšej prestávke, keď stál vlak, naberanie vody zo studne ručným pohonom a pitie asi 200 ľudí z jedného hrnčeka. Vlak ide veľmi pomaly, je príliš teplo a prestávky sú fakt dlhéééé. V kupé sauna, na chodbičke aspoň aký taký pohyb vzduchu. Po dvoch hodinách vystupujeme po zotmení v Busagu (jedna stanica pred Baia Mare). Za ochotnej pomoci miestnych sa pýtame na vhodné miesto pre stanovanie. Miestny chalan v angline vysvetľuje, kde by sme mohli spať.
Nakoniec sa oprieme do pedálov a tmou o 22:00 vyberáme hľadať miesto smer Baia Mare. Šliapeme, šliapeme, svietime jak vianočné stromčeky, nakoniec sa skladáme o polnoci, v podstate už v meste, pri novostavbe v malom sade, v bývalom výrobnom areáli, hneď vedľa cesty. Rozkladáme stany, zamykáme biky, z hygieny stíhame umyť len zuby, smradľaví si o polnoci líhame spať. Komáre ďalej štípu J.
Deň 3 – 35 km
Vstávame o 6:00. Opäť ranná hygiena a na raňajky broskyne zo včera. Vyrážame do Baia Mare, je to celkom blízko, avšak je zas horúco. Stojíme v Kauflande, R kupuje vajcia, papriku, pečivo; J a T chlieb, polievku v sáčku BORS (pozn.: neskôr sa ukáže, že je to vegeta do polievky), čokoládu, vodu, balkánsky syr, paštéty. Dopúšťame vodu a ideme ďalej. Nájdeme skanzen – Muzeul Satului, je otvorený, paráda. L platí vstup a všetci s radosťou sadáme na pníky a tlačíme do hlavy. Následne obzeráme krásne dobové domčeky s vybavením, ktoré nik nestráži, takže ako sa patrí na pravých buranských turistov, ľaháme do starých postelí, ulievame a pripíjame si z historických poldecákov. Náš prvý drevený kostolík a L s T v rámci noblesy púšťajú bobky na okraji v tráve. Je nám horúco, pijeme. L po obhliadke objavil hadicu, s T si dali sprchu a doplnili sme aj palivo na ďalšiu cestu (vodu nie chlast, osudová chyba). Smerujeme k etnologickému múzeu, L zháňa pečiatku. Chlapík mu po 5 minútach otvoril a prešiel si múzeum zadara a dostal aj vytúženú odmenu – pečiatku ☺ Vchádzame do historického centra, v infocentre nám dávajú mapu mesta. L a R sa vyberú do kníhkupectva a chcú kúpiť podrobnejšiu mapu, ujo im ju núka za 4 €. Nakoniec nič, takú istú mapu dostaneme v ďalšom infocentre zadarmo. Historické centrum krásne, T s R sa hádajú, kde je bastilium. Prešli sme asi 2 km dookola, nakoniec mal pravdu R. Pri bastiliu je tržnica, L a T kupujú zeleninu na opekanie.
Ideme ďalej do Baia Sprie. Krásna rovina, pekoty, J fuňí. Zastavíme za značkou, je tu kostolík. Umyjeme sa, napijeme vody, je nám lepšie, ale radi by sme si aj niečo zajedli, ideláne aspoň polievku. R objaví palacinkáreň, ponúkajú aj zeleninové, len škoda, že o 14:00 zavreli, prišli sme 15:09. Iná dobrá reštika nebola. V jednej J nechcela polievku za 2,50 lei.
Cestou na jazero Lacul Bodi nás prekvapil spočiatku príjemný dáždik, ktorý sa zmenil na rovnako príjemný, ale hustejší dážď. Navliekame raincovery a chvíľu čakáme pod domami. Ideme ďalej, šľapák už len hore. Počujeme burkuluj, ideme ďalej a cestou naberáme vodu. Burkuluj sa približuje, veľké kvapky, vidíme úkryt, altánok. J má dosť, nevládze s dychom. Sedíme v altánku, dva psy nám robia spoločnosť. R spí na stole, J a T varia polievku, L papá chlieb a super zeleninu z Kauflandu. Najedli sme sa, nabrali sily a ideme cca 10 km, pocitovo vyjadrené slovami: „jebali sme sa krásne!!!!!“ J napadli cestou Rusi, fuňí jak lokomotíva, plytko dýcha, zosadá z biku a tlačí. R je v diali a L v úplnej diali, T samozrejme čaká J. Prichádzame na rázcestie, L skanduje. Z rázcestníka príjemný stupák 3 km s nadávaním, všetkým horúco len L bola zima. J melie z posledných síl, posledné stúpanie tlačí.
Divný dedo s reťazou vysvetľuje L a R, že sa môžeme v jazere len kúpať ale kempovať už musíme inde. Ideme k jazeru, vyzerá krásne. L skáče do jazera, T ide opatrne na pomoc, keby dostal infarkt. R prezlieka plavky a pridáva sa, J trucuje na lavičke a stráži biky. Druhá hygiena chalanov za nami (smrdí už len Janka), ideme hľadať kemp. Vidíme staršie búdky, chaty a vedľa lúka. Asi tu. T a R idú pozrieť hotel. Vraj žiadny kemp tu nie je, nocľah v hoteli do trojky 190 lei (4,3 lei=1€), apartmán 250 lei. Vyberáme si lúčku pri kempingových chatkách, ktoré sú bohužiaľ tiež uzavreté. Rozkladáme stany a zháňame drevo na oheň. T pomáha v lese J s hygienou, umýva jej chrbát (konečne). Chcela by si umyť aj vlasy, ale nato nemá gule je príliš kosno. R a T zakladajú oheň s kresadlom, podarilo sa. L a J chystajú zmes na opekačku – baklažán, cukina, cibuľa, cesnak, paprička, zemiaky, olive oil a korenie. Balíme šicko do alobalu a dávame do pahreby, slinky tečú. Chalani plánujú trasu ďalej. T urobil caffé, výborné. Pomaly vyberáme balíčky a žerieme, fajnota jak sa patrí. Avšak došlo víno. Vychlastané za 3 dni a nové nekúpené, osudová chyba. Po žranici ideme spať, ľahneme do stanov a v tom začne šikať. Tešíme sa, že sme v stane. R má pocit, že po stane skáču kobylky, ale je to dážď, na ktorý alarm reaguje. T ho pohotovo ide vypnúť a chrápeme až do rána.
Deň 4 – 50 km
Vstali sme, raňajkujeme v altánku. Všetkým obzvlášť chutí ovsená kaša. Sušíme tropiká a balíme. S bikami ideme k jazeru, T a L dajú kúpeľ naháčov. Vyschnú a idú do hotela nabrať vodu. R si to medzitým tiež rozmyslí a skáče do jazera tiež.
Od jazera ideme dole kopcom, J sa veľmi teší, no nie na dlho. Od rázcestníka opäť stúpame 8 km. Pripojili sa k nám i 2 psy, ktorí pokračovali s nami v jazde. Nechutili im gumové medvedíky. Chalani zbadali na kopci čosi kamenné. J dychčí a zostáva nižšie. Bola to vysoká pec na zlato, pri ktorej bolo jazero, pri ktorom sme mali deň predtým spať, no opustený kemp bola určite lepšia voľba. Cesta bola s mačacími hlavami, čo sme si ešte užívali. Ideme ďalej po lúkach a lesných cestách s veľkými kameňmi. Došli sme po červenej značke s veľkým prevýšením ku Creasta Cococuli. Pokocháme sa výhľadu, ideme ďalej smerom na Breb.
Začína klesanie, pri jazde zisťujeme, že zrejme celú noc pršalo a drevorubači nás varujú pred burkuluj, ktorá skutočne príde. Čupíme pod stromom, burkuluj sa krúti okolo nás, neprestáva chcať. R čupí v ponči pod stromom, kde neprší. Konečne to prestalo po polhodine. Tešíme sa, že už len dole a bude dobre. Ako tak ideme, vidíme pred sebou blatnú cestu ala Spartan race pri ktorej by aj Zubovi so Sandrou zvlhli oči dojatím. Občas driftujeme, šmýkame, preskakujeme kamene, občas (ako kto) padáme (R 1x, T 2x, L 12 x, J 0x, ide radšej pešo) pozn.: L pičuje, že je na piču, keď zadné koleso predbehne predné. (pozn. v rámci predtripovej prípravy vymenil zadné terénne koleso za viac cestný model, čo sa tejto situácii až tak nevyplatilo) Blata máme plné zuby, uši, oči, nos, topánky… rumunské cyklotrasy sú vhodné skôr pre Camel Trophy offroad. V presvedčení, že všetky cesty vedú do Brebu, niektoré však len rečnícky, ideme ďalej. Cestou nachádzame peknú dreveničku. Počasie sa mení, zas začína pršať. J s T má dilemu – jesť? Nejesť? Nakoniec sa všetci pridajú a jeme chleba s paté-vegetal paštikou a paprikou. Burkuluj prestáva, ideme zase jednou z mnohých ciest do Brebu, tento krát sme trafili a užívame si parádne zjazdy trávnatým terénom s pekne skráteným trávnikom od oviec, sem tam hovno až tak nevadí. V dedine nás hneď dedko núka cujkou. Aj by sme kúpili ale chcel 26 lei za liter, čo je veľa, menej nevieme dohodnúť. Nájdeme drevený kostolík, urobíme Picture a ideme smer už po normálnej asfaltke cez Hoteni – Harnicesti – Desesti.
V Desesti vidíme po pravej strane nový drevený kostol, pri ktorom R vidí hadicu. Kričí, volá, nikto tu nie je. Tešíme sa, že môžeme umyť biky, i keď s kradnutou vodou rovno pri kostole. Natešení ideme ďalej k drevenej cerkve z roku 1770, zasvätenej Sv. Paskačeve, tá je zapísaná aj v UNESCO liste. Vnútri je známy výjav posledného súdu s vyobrazením národov, ktoré tam určite patria: Turkov, Tatárov, Židov, Nemcov a iných. J stráži biky a chalani majú mladého sprievodcu (odhadom 8 r.).
Z kostolíka ideme podľa J zavelenia smer Sighetu Marmateiei a čo najďalej. Cestou v dedine dokupujeme sladkosti, paštiky, chleba, pivo, víno (utiera zaprášenú fľašu z roku 2006) a ukecaná babka – predavačka nám s radosťou dopúšťa i fľaše s vodou. Všetci máme dosť, hľadáme ubytko. Stojíme vo Feresti, usmievavý dedko nás volá pozrieť penzión. Celkom OK. Snažíme sa zistiť cenu, 200 lei na osobu sa nám zdá veľa. Dedko volá na pomoc v komunikácii susedovie syna. Nakoniec platíme aj s tringeltom 100 lei za všetkých, ešte že sme ho hneď neposlali do prdele ☺. Na dvore umývame biky, L aj tašku a raincover. Chceme odložiť bicykle. Dedko s babkou v garáži bez dvoch stien tlačia ručne traktor, lebo zavadzia parkingu. Zaparkujeme všetky biky a J s radosťou ide prvá do sprchy. Zapne, studená a myslí si, snáď pôjde aj teplá. Po namydlení zistí, že tečie len ľadová a zbadá v rohu odpojený bojler. Hrdinsky ho T zapína a strieda J v sprche, ktorá zatiaľ perie veci. T konštatuje, že teplá určite skoro nepôjde. Všetci teda po horúcom a namáhavom dni máme otužovaciu sprchu. Rusi po útoku na J akosi ustúpili (vysvetlenie o 9 mesiacov neskôr). Vyberáme sa do miestnej krčmy, nemajú nič domáce, ani slivku, len koňaky. R a T dávajú pivo, L čerešňový likér, J chipsy. Vraciame sa do penziónu. Varíme cestoviny s paradajkami, paprikou a cesnakom, L podlieva vínom, chutí nám. R, T a L pijú víno, J tmavé pivo, čo jej udrelo do hlavy už v meste a zisťuje príčinu, bolo 16°, čo v kombinácii so slnkom je asi pre ňu zabijak, teraz však dobrý uspávankový nápoj. Po umytí riadu si ide L na chvíľu ľahnúť a už sa nevracia. Za ním nasleduje T, R, J. Dobrú noc ☺
Deň 5 – 65 km
Pred budíkom o 6:00 L trieska dverami, varí všetkým čaj a zohrieva vodu. L, T a J raňajkujú ovsenú kašu, R chleba. Balíme ešte mokré, ale vypraté veci, J ide ako pojazdný čínsky stánok s handrami. Pred odchodom ešte dedko ukazuje “parádnu“ izbu, plnú ľudových navliečok, perín a krojov., J sa oblieka do kroja a T dáva aspoň klobúk. Do ruky vkladá J fľašku hruškovice, a rovno aj trochu lupneme. Rozlúčime sa a ideme smer Baršana.
Po príjemnej chvíli stojíme na odbočke k Baršane. Kupujeme arašidy, croasanty, napolitanky a čaká nás príjemný zjazd, horezjazd, stupák. Bez zastavenia sme prišli do dediny, J je na seba hrdá. Dole v dedine na zákrute Audina takmer prejde J a T. Ideme ďalej dole kopcom, hore kopcom, krásny výhľad, obrobené lúky, výhľad na Maramurešskú krajinu, navôkol voňavé senníky.
Zídeme dole z dediny a v Baršane stojíme pri kláštore. Je to jedna z najvýznamnejších pamiatok Maramurešu, taktiež zapísaná v Unesco, ako inak aj mnohé iné drevené kostolíky. Kláštorný komplex „Manastirea Barsana“ pozostáva z množstva drevených stavieb. V hlavnej cerkvi práve prebiehala omša, v jazierku šťastia plávali na hladine bankovky a L si zapálil sviečku. Z kláštora vidíme ďalší kostolík, fotíme sa. Proti prúdu rieky Izy šliapeme do Vadu Izei, stojíme pri drevenej bráne kostola. Cesta parádna, ide sa nám skvelo, slnko páli ďalej, dá sa vydržať.
V Sighetu Marmateiei stojíme najprv v skanzene „Muzeul Satului Maramuresean“, kde nám ako vstupenky dali pohľadnice. Kŕmime psov skazenou klobásou. Skanzen pekný, málo vybavené interiéry a niektoré domčeky zamknuté. Pri odchode zisťujeme, že sprievodca by nám domčeky otvoril. Po prehliadke pokračujeme do centra mesta Sigetu Marmatei a parkujeme v múzeu (väznica politických väzňov). Dostávame knihu v angličtine, múzeum je veľmi zaujímavé, prechádzame ho celé. Každá cela ukazuje niečo iné, či už niečo z histórie z Rumunska, alebo výjavy späté s chodom väznice a sídlom obávanej rumunskej Securitate. Na nádvorí je pamätné súsošie a pomník obetiam. Po prehliadke sa po diéte od raňajok vyberáme na odporúčanie do reštiky David´s pub. Začína šikať. Sadneme do nefajčiarskej časti. L objednáva víno, Mamaliga Cubransa (národné jedlo a la slaná krupicová kaša); R pivo, hovienko (abo čo to bolo) za 60 lei a vývar s troma mega haluškami; T pivo, guľáš BAB, Mamaliga Cubransa so slaninou; J vanilková káva, farmárska polievka, Mamaliga Cubransa so slaninou. Fajne bolo. Baba účtuje 138 lei, platíme 145 lei. L kontroluje bloček, platíme veľa. V tom zbadáme 50 lei na stole, komu patria, nevedno, L odkladá. Voláme na obsluhu, urobila storno na 45 lei. Po ďalších 2 minútach príde, že jej nesedí kasa, chýba jej 50 lei, tak vraciame z L peňaženky. Po dvoch hodinách sa vyberieme ďalej, ešte vždy šiká. L a T hľadajú infocentrum, bezúspešne.
Po šikanici ideme bikom smer Sapanta. Miestni sedia pred domami na lavičkách a po strede cesty sa vo veľkom premávajú kravy, neskôr R trefne poznamená, že každá krava ide domov a domáci len čekujú či sa vracajú. R si spomenul, že si chce kúpiť raňajky. Stojí pri obchode s L, T a J idú ďalej. L pri nákupe kecá s miestnymi, tí mu núkajú miestnu domácu pálenku horcinku, druhé kolo už dajú i s R. Šliapeme, skladáme sa na lúke 3 km od Sapanty. Už nejeme, len chalani pijú víno, T fotí stany s čelovkami, ideme drichmať.
Deň 6
Vstávame s oneskorením o 7:00. L a R raňajkujú tuniaka, J a T ovsenú kašu. Balíme a ideme do Sapanty. V Sapante stojíme pri kláštore, úplne nový a ozaj veľký, ľudia tu takmer nemajú čo jesť ale na nové kostoly a kláštory sa peniaze vždy nájdu. Bolo nám naznačené, že biky sa nemajú opierať o kostol. To rešpektujeme a kostol si prehliadame, R neodolá trámu v kostole a dá pár zhybov, Crossfit mu evidentne chýba. Bikujeme ďalej k veselému cintorínu v Sapante. Zamykáme biky, ideme do vnútra, 10 ľudí pred nami vojde len tak a nás stopne obsluha, že chce vstupné. T je z veselého cintorína sklamaný, čakal niečo iné, zato L je celkom spokojný a mať viac času tak pofotí aj všetky náhrobky. L a R kupujú suvenír. Cintorín je známou turistickou atrakciou takže v okolí bolo kopec stánkov so stupídnymi magnetkami, tradičnými košeľami a meračmi penisov (PULOMETER).
Vraciame sa do Szighetu Marmateiei, cesta už nešla ľahko ako včera, dnes mierne do kopca a oproti jemnému vetríku. Dorazíme bez pauzy a mierime na železničnú stanicu. Chceli sme ísť do Viseu de Jos dodávkou, ale nepodarilo sa nám nič zohnať. Kupujeme teda lístky o 12:30, vlak ide 16:40. Vyberáme sa do centra do reštiky. Stretneme Rumuna pracujúceho v Česku a vedieme dialóg. J hypnotizuje dedka papajúceho zmrzlinu pri stole vonku, ktorý by sme chceli obsadiť. Celkom to zaberá a po 5 minútach odchádza a my si sadáme. Pijeme pivo a nenápadne si odlievame olivový olej na opekačku. Žerieme polievku po 40 minútach čakania. Na druhé čakáme ďalej. Po hodine R už má penu v kútikoch, zisťuje, čo sa deje. Hneď po ďalšom upozornení čašníčka prinesie 3 jedlá, vyzerá to v pohode, ale studené jak psí čumák. L medzitým láduje rovnako studené zmrzliny, avšak nesťažuje sa. R odmieta platiť. J, T a L sa zľutujú nad čašníčkou a J a T si dajú zohriať špagety. Návštevou reštiky sme stratili dve hodiny a tak sme stihli ešte aspoň nákup v Kaufe. J tentokrát neplatí za zeleninu, že si dá tofu z domu.
Na stanici vykladáme biky a sprievodca vyvaľuje oči na bike v kupéčku a R s T vyvaľujú oči na dažďovú stenu, ktorá sa rýchlo a nebezpečne približuje. Naložené, pri nástupe 54 kvapiek dažďa zasiahlo svoj cieľ, naše hlavy (kvapka=poldeci). Sedíme, spustí sa lejak. Cesta je parádna popri Tise a ukrajinskej hranici a nedá sa otvoriť okno, bo zateká dnuka, čo síce aj so zavretým oknom, ale dakus menej. Na jednej zo staníc sa nám odvíja scéna ako z BAYWATCH-u, akurát to nie je P. Anderson, nie je to na pláži, nie sú tam červené plavky, ostatné sedí (vysvetlenie: staršia rumunská pani s väčšími či skôr dlhšími prsiami beží po peróne s taškami). Na predposlednej zastávke nás vyhodí rodina z kupé, majú miestenky. Rumuni zase prestavujú lokomotívu. Stojíme vo Viseu de Jos. Gipsy Romania, zberači čučoriedok, sa derú do vlaku cez bicykle, T a Ľ nadávajú, gipsy nechápu, že 4 biky = 4 biky a že biky existujú nielen detské, ale aj pre dospelých. To, že má vystúpiť, pochopí až po L vľúdnych slovenských výrazoch, darmo raz je to prekladateľ. Vystúpili sme, dumáme, čo ďalej. R navrhne kúpiť lístky už teraz do HU – Debrecín, ale začíname ustupovať trochu z našich plánov. Najprv, že to nejde kúpiť až do Debrecínu, tak ustupujeme až do Puspokladány potom nám vysvetľuje, že to nie je medzinárodná počítačová sieť, ale len „miestny internet“. Tak teda sa uspokojíme s Beclean de Somes, ale radi by sme miestenku na sedenie. Po chvíli obsluha pochopí, že chceme miestenky ozaj na sedenie a nie na biky, to, kam chceme miestenku pochopí, až keď nakreslíme vláčik s lokomotívou, vozňami a zadným vozňom s oknami a osobami. Zhodneme sa, že nepotrebujeme miestenky. To však vyvstáva nový problém, môžeme si zobrať biky to Region Expres vlaku? Konkrétne do vlaku, z ktorého sme práve vystúpili a ktorý pôjde tou istou trasou aj zajtra. Tak potom vysvetľujeme, že keď IC, EC, rýchliky môžu byť s bikami, aj Region Expres môže byť s bikami, a to už pení aj L. Po niekoľkých telefonátoch nám potvrdí, že biky môžeme brať. Máme lístky pre person and bike.
Šliapeme do Viseu de Sos. Hľadáme nehistorickú poslednú, stále v prevádzke parnú želeniznicu v Európe, jak hrdo hlása každý sprievodca. Trošku sme sa previezli, keďže nám poradili, že nie na tejto, ale až na ďalšej križovatke vľavo, ktorá nebola. Po 2 km sa otáčame a zisťujeme, že to bolo na tejto križovatke. Keďže nám nevedia zabezpečiť lístky na ranný vlak bez občerstvenia a ranná rezervácia nie je istá, tak radšej neriskujeme a ideme 9:00 s príplatkom za občerstvenie. Balíček obsahuje visačku na krk, železničný lístok (klasický), k tomu 5 lístkov – na raňajky, občerstvenie vodné, grilované jedlá a kalendárik. Celkom dosť. Na parkovisku sa bývať nedalo, vyberáme sa za kempingom, ktorý je pár 100 m ďalej. Záhrada vyzerá super, dom tiež. Slečna vie vynikajúco po anglicky, keďže evidentne študovala angličtinu. Cenový rozdiel medzi ubytovaním v exteriéri a interiéri nie je extrémny, volíme cestu pohodlia vo vnútri, R a L idú vybrať prachy, T a J chystajú veci na gril. Večer sa nesie v znamení jedného zo smrteľných hriechov, toho najkrajšieho, nie smilstva, vy prasatá, čo to čítate, ale obžerstva – grilovaná zelenina (7 balíčkov – J len ďobala), gril tofu, milión hrianiek (0,5 kg bieleho chleba), maslo, 2 fľaše vína, káva, polievka, čokoláda. Napraskaní ideme do vnútra. T a J hodia sprchu, R s L to nechávajú na ráno.
Deň 7 – 35 km
Ráno v pohodlí vstávame, L a R hodia sprchu, raňajkujeme okrem R. Zbalíme veci, naložíme na biky a R nikde. Čakáme 20 minút, už nás to zas nebaví. L, T a J berú biky a idú na železničku, kde zistili, že na hojdacej lavičke penziónu zabudli foťáky-obaja. T sa vracia, medzitým dorazí R. Zamykáme biky, brašne nám ukladajú do zázemia. Natešení čakáme polhodinu na odchod parádneho parného vláčika.
Konečne sa pohol, parná lokomotíva zaberá jak drak, ale rýchlejšie nejde. Vlečieme sa, vidíme peknú prírodu, na prvej zastávke jeme pečivo. Vláčik ide ďalej údolím a zastaví v nezaujímavej cieľovej stanici. Vystúpime, všetci sa hrnú k stánku s jedlom, pitím, my čakáme na lavičke pri rieke. Dostávame sa takmer k prázdnemu výdaju s jedlom. T a R dostávajú 2x grilované mäso, 2x páročku, šalát, pečivo. L a J vegetarian menu – studený cestovinový šalát, kapustový šalát, pečivo. Nadávajú, chceli niečo teplé, ideál grilovanú zeleninu, L je hladný. Ďalej dáme pivo – R a T, J obetuje svoje pre R a T. Nie je tam čo robiť, je tam len obyčajná rieka, štrk, tak sa ideme prejsť po červenej značke a stúpame hore. Aha, v lese maliny, L láduje, aspoň za niečo stál tento výlet. Vraciame sa ku stánkom, berieme teplý nápoj – T caffé OK, L a J choccolate, bléééé, končí na železničnej trati. Cestou späť zisťujeme, že sme došli len do 1/3 trasy, skončili sme pred tunelom a cesta späť je dlháááá. Mocanita NIKDY VIAC!!!! Na reklamáciu trasy a jedla majú spústu výhovoriek. Kto chce zažiť mäsový turizmus (3 vlaky, 6 vozňov = 600 ľudí), náklad-výklad vlaku alá ovce, nech si to ide skúsiť. Už vysmiati sa vyberáme domov.
Vo Viseu de Sos, chcem kúpiť suveníry. Nejde to, majú samé gíčoviny,(gramatická chyba nie je v tej tvrdke…) stojíme v supermarkete. Ani tu nič nemajú, ani spreté vegetal paštéky. Opäť sklamaní ideme bikom do Viseu de Jos. Stojíme v obchode, vykúpime vegetal paštéky, veľa ich nie je, ale potešia. Pri stanici oprieme biky, čakáme 2 hodiny na vlak. Vyvaľujeme sa v tráve a vyhrievame sa na slnku v parku a na sedačkách. Blíži sa burkuluj, našťastie k nám do odchodu vlaku nedorazí. Vlak oproti včerajšku prázdny, T, L, R nakladajú biky, J nosí tašky do kupé. Idú aj Česi s veľkými batohmi a Nemci. Cesta je OK, opäť v hlavnej úlohe víno a cukor (grilážky). Cesta je v pohode, L kecá hodinu s rumunským Nemcom žijúcim 30 rokov v Mníchove, pochádza z Timișoara (pozn. L po nemecky zas až tak veľa nevie).
Všetci vystupujú v Beclean de Somes a už to začína. Na prepážke napriek z uisteniu z Viseu de Jos, že kúpime lístky v Beclean de Somes, evidentne medzinárodná pokladnica nebola. Žena je schopná predať lístky po dĺĺĺhom rozhovore aspoň do Deju, čo by prinieslo ďalšie platby za biky. Pani nám vysvetľuje, že IC v Deju stojí 3 hodiny a budeme si môcť kúpiť lístky v medzinárodnej pokladnici. Česi však majú vytlačený plánik odchodov a príchodov vlakov, vlak stojí len 3 minúty a tak bez ďalšieho zvyšovania adrenalínu pri okienku, opúšťame Beclean de Somes smer Deju v ústrety medzinárodnej pokladnici, keďže R hovorí, že je to asi to len 26 km bez prevýšenia.
Nahadzujeme nočné osvetlenie, za ktoré by sa bežní Američania nehanbili ani v čase Vianoc, okrem L, ktorý jazdí tak rýchlo, že musí dávať pozor, aby nepobozkal zadnice rumunských náklaďákov a meďákov. Cesta ubieha rýchlo, takmer bez zastavenia, akurát T stresuje, že L ide „načierno“(bez vianočných ozdôb a hlavne vianočného osvetlenia).
Prichádzame Deju, celkom veľké mesto. Ideme na stanicu a rumunské peripetie pokračujú. Keďže na rezerváciu lístkov do EC vlaku je bike možné zobrať iba pri rezervácii dva dni vopred (o ktorú sme sa mimochodom už dva dni snažili), po hodine a pol najprv hádania a potom smutných očí a blokácii výdajného okienka teta za prepážkou navrhuje možnosti:
- nastúpiť na vlak do Puspokladány – verzia 1. miestenku na bicykel kúpime, verzia 2. riskneme to, kúpime miestenky u kondora. Výsledok – nekúpime nič. Pozn. vlak je plný.
- Ranný vlak 8:49 smer Puspokladány, na tento sa dá kúpiť všetko deň dopredu. Výsledok – nekúpime nič. Bukurešť nedvíha o polnoci telefón, reštart systému nepomáha, internet nie je, zbytočne sme sa jebali do Deju, aj tak sme hovno poriešili.
- 6:30 vlak do Satu Mare (presne opačným smerom ktorým sme už jeden deň išli) a ďalej tak, ako sme prišli, len v opačnom smere.
Výsledok – lístky kupujeme, aj s miestenkou na bike po 2,5 hod. státia pri okienku, kreslenia, maľovania, písania čísel na papier, keď sme už my im ťukali do kompov (L dokonca za prepážkou pri výdajnom okienku aby mohol zadať PIN) a hlavne chvalabohu ochoty z jednej aj druhej strany. Nakoniec OK, prespíme na stanici v čakárni, v najväčšej špine a smrade. J sprvoti odmieta, neskôr zaľahuje tiež k T na zem, L ostáva na sedačke, keďže ani oproti ležiaci bezdomovec smradľavý, mentálne postihnutý bez jedného oka s dierou v hlave na tú zem neľahol. Polku noci sa však hral s bábikou imitujúcou detský plač, a kebyže to skúsi aj druhú polku noci, tak má určite po nej.
Deň 8 – 57km
Ráno, vstávame, vetráme smrad. Ťažko povedať, čí 4 spotení ľudia, cyklisti smrdia viac ako jeden bezdomovec.
Už efektne nahadzujeme biky do posledného vozňa vlaku, ktorý sa vzápätí stáva prvým pri výmene elektrickej lokomotívy za dieselelektrickú, keďže tam nie je elektrifikácia. Odpoja tri vozne a pripoja ďalšie vozne. Podobnú procedúru sú schopní vykonať aj 2x počas jazdy, preto nám už nie je divné, že často vidíme ľudí sedieť vo vagónoch na stanici bez rušňa. Ráno začíname tradične vínom 8:00. Spíme, jeme, vlak prázdny, R sa natiahne v kupé vedľa, noc mu zjavne nestačila. Tešíme sa na bikovačku zo Satu Mare smer HU.
Vystupujeme v Satu Mare, začína sa tepelné peklo. Hľadáme miesto, kde by sme minuli posledné lei. Konečne v sedle, potužení rýchlym občerstvením na hranici obiehame všetky autá, lúčime sa s Rumunskom znááámym gestom. Cesta na Csenger ubieha rýchlo, až tak rýchlo, že kašleme na vlak Csenger – Mateszalka a ideme do Mateszalky bikom. Kvôli zákazu bicyklovania na ceste bicyklujeme hlavne po úžasných maďarských nerovných vykachličkovaných, vyštrkovaných a vyasfaltovaných povrchoch dedinských cyklochodníkov. Kamionista zo Žiaru nad Hronom trúbi cez celú dedinu a máva nám. Sme radi, že sme u v civilizovanej krajine.
Hneď na začiatku Mateszalky sa nechávame unášať otvorenou náručou Tesca. Nakupujeme chlast, proviant, J s T hádžu do seba 3 radlery, chalani po jednom langoši. Kúpili sme lístky a vezieme sa 2 hodiny smer Záhony. Vozeň parádny, chalani nakladajú biky aj s brašňami. Vlak mešká 15 minút, prídeme do Záhonov okolo 19:00.
Kompu isto nestíhame, tak hľadáme opäť miesto pri Tise. Zložíme sa len pár metrov oproti miestu kde sme spali prvý deň náško cyklotripu, T a L hľadajú drevo, R zakladá oheň, J postaví stan a čistí zeleninu. Po chvíli sa k nej pridá aj L, zas bude žranica. Pahreba sa robí, balíčky nachystané, čakáme a púšťame sa do toho. Medzitým T a L pijú víno. Pekný večer a zrazu dve baterky v ústrety k nám, tasíme nože a cyklonarádie – colná polícia. Obhliadajú stanovište, pýtajú ID. Všetko je v poriadku, odchádzajú. J po večeri ide spať, L sa ukladá pri ohni. Keďže leží na T karimatke, T ho budí a L sa poberá do stanu. Drichmeme.
Deň 9
Vstávame 7:30. J pácha hygienu v stane, chalani dávajú dole tropiká. Zastaví auto, zas colná polícia. Pýtajú ID, dáme im. J sa oblečie a policajti idú do auta. Po 5 minútach jeden vyjde a každý zapisuje aj meno matky a adresu trvalého bydliska. Opäť 5 minút čakáme. Ani fakt, že nás kontrolovali včera ich kolegovia nestačí. Evidentne len plnia denný plán podľa toho, že ich potom vidíme drichmať za zákrutou v aute. Ideme raňajkovať. L statočne müsli, R praženicu, J s T chlieb s Májkou.
O 8:30 vyrážame do dediny napúšťať vodu, kde sa L a R ovlažuje. Keďže po hlavnej ceste je zákaz bicyklovania, ideme do dediny oproti. Tu nás maďarsky hovoriaca žena vracia späť, že máme ísť po hrádzi Tisy. Počúvneme a prichádzame na kompu. L fotí.
Hurá, už len do Čiernej nad Tisou a vlak domov. Asfalt horúci, slnko pečie, asi si myslí, že sme kolačuj. Dorazíme na stanicu o 10:30, priehradku otvoria 11:30. Ideme do krčmy, kofola, radler, pivo, chrumky. Posedíme a vraciame sa cez park na stanicu. Lístky máme, borci nakladajú biky, strojvodca so sprievodcami vypovedá R o zážitkoch z nášho výletu a cesta začína. R uderí 2 pivá, ostatní vodu a nektarinky. Ubehne to rýchlo. Spravíme fotku slávneho príchodu do rodného KE. Šliapeme na KVP, aj tu na mraky horúco. Rozlúčime sa na Starozagorskej a skonštatujeme, že výlet vyšiel. Nezmokli sme, bolo pekelne horúco, bez úrazu, s modrinami na nohách sa už tešíme na ďalšiu akciu ☺