POHORIE BRANISKO
Deň 1, mapa trasy Nižný Slavkov, Bachureň, Magura sedlo, sedlo Buče, Mindžová sedlo (chata Chotárna) – vzdialenosť 11,2 km, čas 3:20
Deň 2, mapa trasy Mindžová sedlo (chata Chotárna), sedlo Buče, Magura sedlo, Lačnovské sedlo, Boldigáň, Smrekovica, Zelená skala, Vyšný Slavkov – vzdialenosť 17,7 km, čas 6:10
Dlho sme váhali, ale predstava prespania v noci v stále v zime nás stále lákala. Keďže mám spacák len do -1 ºC , tak padne rozhodnutie na dvojdňovku s možnosťou prespania v útulni ak by nám náhodou bola zima. Ľubo našiel parádnu veľmi útulnú voľné prístupnú chatu Chotárna. Zubo si medzi tým vytkol členok a tak na trek vyrážame dvaja. Predpoveď hovorila o inverzii, dúfal som v ňu, no reálne som sa snažil zmieriť s tým, že predsa len počasie bude nepríjemné.
Auto nechávame v Nižnom Slavkove. Prvé kilometre ubiehajú a my strácame značku. Ako “skúsení” turisti sa rozhodujeme pre smer odbočenia na lesnej ceste podľa mapy, ktorá vzhľadom na okolie sedí, no predsa len smer odbočenia overujem na GPS. A dobre robím, pretože by sme odbočili úplne opačným smerom :) Chvíľu sa derieme cez popadané kríky, no značku nachádzame rýchlo a stúpame do sedla. Po dlhých týždňoch mestského života v smogu a zamračenej oblohe vidíme nádherné výhľady a tak fotíme, zastavujeme, vybaľujeme proviant a ja Ľuba presviedčam na kratší variant trasy, aby sme si slnečné výhľady užili na chatu prišli skôr aby sme si stihli nazbierať drevo na oheň. Ľubo nevládze )(dosť nezvyčajne) a súhlasí. Tak si urobíme krátku zachádzku na Bachureň a na lavičke čumíme na Tatry. Prechádzame po hrebeni, počasie je skôr jarné ako zimné, ide sa veľmi dobre.
Prichádzame k útulni a nevychádzame z úžasu. Aj keď sa vo vnútri píše, že ju postavili už v roku 2011 nechce sa nám vzhľadom k jej čistote a “opotrebovaniu” veriť. Z vonku kamenný prístupový chodník, priečelie je z nalakovaných konárov, dole je kamenná pec, veľký stôl a lavice, a hore miesto na spanie cca pre 8 ľudí. Všetko tak ako má byť, dokonca aj nejaké konzervy, korenie a čaje sa nájdu. Blízko je aj prístrešok na opekanie a otvorená kôlňa s drevom a dvoma sekerami pripútanými reťazami. Asi 100m pod chatou je prameň aj s letnou “kmeňovou” sprchou.
Drevo v chate síce je, ale aby zostalo pre ostatných, nazbierame nejaké nové a suché z kôlne si narúbeme sami. Drevo na podpal je pripravené a tak si pred chatou vychutnávame výhľad na oblačné more smerom k Prešovu. Pozorujeme ako sa oblačnosť prelieva cez vrcholy hôr. Vychádzame nad chatu a naberáme posledné slnečné lúče. V peci sa už kúri, príjemne hreje. Veľká fľaša vína v nás zmizne ako nič. Už je tma, inverzia trvá a tak vybiehame fotiť útulňu pod jasnou hviezdnou oblohou. Veľmi sa ochladilo, máme pocit ako by bolo -10 ºC a pritom je nad nulou. Sme radi, že nespíme vonku, ale v útulnej drevenej a zateplenej chatke. Vo vnútri je síce pekne zadymené ale spí sa dobre.
Ráno opäť inverzia. Rýchle raňajky a ideme. Dnes nás čaká dlhšia trasa ako včera. Počasie je ukážkové, ide sa fantasticky. Padáme dolu k Lačňovskému sedlu neustále fotíme rozhranie tepla a zimy. Na severných svahoch mrzneme v hmle a ľade, a na južných svahoch je nám príjemne teplo od slnka. Cestou zaujímavým lesom stretávame veľké lane, ktoré neskôr ešte raz vyrušíme o čosi nižšie. Začíname prudko stúpať a fučíme. Je nám zima a teplo zároveň.
Zakrátko sme na Boldigáni, ideme popri lesnej ceste, pretože je na nej ľad. Prechod otvorenou horskou lúkou kvôli mrazivému vetru nebol práve najpríjemnejší. Vchádzame do smrekovcového temného lesa a akurát keď Ľubovi spomínam, že by to bola lokalita vhodná na natáčanie hororu, tak nachádzame hlavu diviaka. Blízko je prameň, spravíme si krátku prestávku na jedlo. Keďže som doteraz išiel len v tenkej bunde pod ktorou som mal len termoprádlo, a už mi je vážne zima a vyberám z ruksaku mikinu, čiapku a rukavice.
Veľmi prudko stúpame polomom. Na Smrekovici je väčšia drevostavba, takzvaná útulňa no je to skôr núdzový prístrešok. Prespia tam max. 2 ľudia aj to sa nenatiahnu. Sú tam aj lavičky a ukážkové fotografie zobrazujú široký výhľad. My nevidíme nič a tak schádzame dole. Keďže vieme, že už pôjdeme len smerom dole cesta nám ubieha rýchlo. Tesne pred dedinou ideme prudkým strmákom dole. Kolená sa ozývajú, je to príliš prudké, a pripomínam Ľubovi, že obrátiť smer trasy bol dobrý nápad.
Do Vyšného Slavkova prichádzame s vyše hodinovým predstihom. Krčma je ešte zatvorená, nemáme sa kde zohriať. Ľudí sme stretli viacero, ale žiadne pohybujúce sa auto na stop do Nižného Slavkova nie je. A tak padne rozhodnutie ísť pešo. To ale podmieňujem obutím sa do tenisiek, lebo sa mi v turistických po asfalte ide zle. Ani sa nestihnem prezuť a Ľubo zastavuje prvé a jediné auto ktoré sme videli.
Výlet bol síce krátky, ale opäť sme odišli s hôr spokojní a vyrovnaní a už preberáme cestou v aute kam pôjdeme nabudúce. Žeby Jeseníky?