POHORIE JESENÍKY
Mapa celej trasy gpx , účastníci Sandra, Zubo, Tomáš, Ľubo, Zaho, Rado, Tonka a Erik. Váha batohu cca 20 kg, pešia trasa, spanie v stanoch v dvojiciach.
Deň 1 – Praděd – vzdialenosť 17,9 km, čas 8:41
Doprava: vlak Košice – Zábřeh, prestup na vlak Šumperk a ďalej na autobus na motorest Skřítek
Trasa: motorest Skřítek, Ztracené kameny, Pecný, Jelení studánka, nad Malým kotlem, Vysoká hole, Ovčárna, U Barborky, Praďed vrchol, Chata Švýcárna
V čisto-bielej zrekonštruovanej Košickej stanici nasadáme do lôžkového vozňa a vyberáme si u vlakvedúceho bielizeň na spanie. V dobrej nálade padá jedna fľaša vína za druhou. Máme dopité, no Zaho nestíha a zostávajú mu ešte tri plechovky piva, ktoré si ponesie až hore na hrebeň. Je nám strašne teplo skúšame otvoriť okno, ale nedarí sa. Prosíme vlakvedúceho či nám nemôže stiahnuť kúrenie alebo aspoň otvoriť okno. Nechápavo na nás pozrie, či si ani okno sami nevieme otvoriť, a bez slova nám stiahne okno obyčajným pohybom smerom dole. :) Na jednej stanici stojíme asi hodinu a budíme sa na každé opakujúce sa hlásenie rozhlasu o odchode a príchode vakov. Vystupujeme v Zábřehu a prestupujeme na Šumperk. V Šumperku nás o pol siedmej v sobotu ráno, víta chalan so slovami: “Jak to dé chlapi”. Cestou autobusom sa pcháme jedlom z domu. Vystupujeme pri Motoreste Skřítek, je zavreté, tak vynechávame rannú hygienu a vydávame sa na cestu. Počasie je sľubné, je bezvetrie, ide sa fajn, spoza mrakov preniká slnko.
Za chvíľu sme na Ztracených kamenech a robíme si krátku foto-desiato prestávku. Všade naokolo je veľa snehu. Pripomíname si, že sme Jeseníky zvolili preto, lebo sa nám zdalo že v Poloninách bude zima. J Za chvíľu sme na hrebeni a snehu pribúda každým výškovým metrom. Sneh už je vyše kolien a zisťujeme, že ísť mimo vyšliapanej cestičky je náročné, ak nie nemožné. Tyčové značenie na hrebeni je na husto, odhadom každých 20 metrov. Prichádzame ku kamennej útulni bez piecky, a keďže je stále hmla, začalo fúkať a padá mrznúci dážď, pokračujeme radšej v ceste. Stále príkro stúpame, začína to byť náročné a my zvádzame boj s prvou únavou. Stretávame prvých bežkárov. Zakrátko sme pri chate Horskej služby. Schádzame svahom s vysokým snehom, miestami sa skôr šmýkame zjazdovkou do lyžiarskeho strediska s chatou Ovčárna. Cestou dole sa ide dobre, kolená nebolia, dá sa našľapovať na tvrdo, pričom sa chodidlá pekne zabárajú do snehu. Sú Veľkonočné sviatky, v lyžiarskom stredisku to žije, a tak chvíľu hľadáme voľné miesto na sedenie. Dávame si dlhšiu prestávku a zohrievame zmrznuté ruky, pochutnávame si na šošovicovej polievke a zapíjame Pradědom.
Cesta na chatu Švýcárna so zachádzkou na vrchol Praděd je síce dlhá, ale široká a s pozvoľným stúpaním so zhutneným snehom od ratrakov. Oproti nám sa dolu svahom rútia bežkári, neraz vysmiaty vitálny dôchodcovia vo windstoperkách alebo tenkých nátelníkoch, s čelenkami a bez rukavíc. Okolie kvôli hmle síce vôbec nevidíme, dokonca ani vysielač, tak sa aspoň potužíme zeleným Veľkonočným pivom vo vrcholovom bufete a schádzame dolu. V chate Švýcárna je pekne a príjemne telo. Zohrievame sa, sušíme rukavice a tričká. Nadšenie zo zimného prespania v stane je síce veľké, ale nikomu sa nechce opustiť interiér chaty a odísť od skvelého sladkého domáceho koláča. Tak rozoberáme počasie, do akej teploty sú použiteľné naše spacie vaky, a kde zvolíme miesto na prespatie. Dohodli sme sa, že najlepšie to bude blízko pri chate, aby sme sa ráno mohli vrátiť na raňajky a rannú hygienu. Sme síce v národnom parku, ale s ústnym súhlasom chatárov vyberáme miesto medzi stromami asi 300m od chaty.
Udupávame sneh, rozkladáme stany a tešíme sa na noc. Už je tma, stojíme v kruhu, ochutnávame domáce pálenky a vo veselej nálade sa rozprávame. Je -3, sneží a ja zaliezam do spacieho vaku v dvojitých lyžiarskych ponožkách, tenkých teplákoch, termo-tričko s dlhým rukávom a tenkou mikinou. Som unavený a premrznutý. Zdola je chladno, asi hodinu sa mi od zimy nekontrolovateľne trasú stehná, a tak sa prevaľujem z jednej strany na druhú vo viere, že to prejde keď si vyhrejem spacák. Nakoniec si dávam na seba aj hrubú mikinu, ktorú som mal pod hlavou a zvyšnú bundu zapínam a vkladám si do nej nohy so spacákom. Zvyšok noci sa už dá prežiť.
Deň 2 – Keprník vrchol – vzdialenosť 22,8 km, čas 6:42
Trasa: Bílý sloup, Vřesová studánka, Keprník vrchol, Turistická chata Šerák, Černava lanovka, Ramzová obec, spanie penzión Anna
Ráno po balení smerujeme na chatu, dáme rannú hygienu a čaj. Vychádzame na trať a opäť si potvrdzujeme, že výška snehu je pre nás nezvyčajná, a inde ako po bežkárskych tratiach sa ísť nedá. Tak ideme po trase s miernymi prevýšeniami, viac menej dole kopcom až do Černohorského sedla. Snáď nám tí bežkári prepáčia občasnú šľapaj v ich stope. Je síce hmla ale príjemné bezvetrie. Ako by povedal Július Satinský “Expedícia rýchlo napreduje”.
V sedle obedujeme a pokračujeme opäť po bežkárskej trase. Stúpanie je príjemné. Počasie sa zlepšuje občas vyjde slnko. Pri Vřesovej studánke sa vyjasní a my konečne vidíme v akom krásnom kraji sme. Cítime sa lepšie ako v rozprávke, všetko je biele. Fotíme a vyhrievame sa na slnku.
Široká cesta končí, chvíľu schádzame do doliny po šikmom svahu a za chvíľu prudko stúpame. Stále je jasno, les je nádherný. Rado palicou testuje hĺbku snehu, je to 1,3 metra! Prejdeme dlhou rovinou a pred vrcholom Keprníku je prudké stúpanie. Obzeráme sa dozadu a kocháme sa výhľadom. Na vrchole sa zdržíme len chvíľu, fúka silný studený vietor. Ešte pár vrcholových fotiek a schádzame dole.
Fotoaparát ani neodkladám pretože snehobiele stromy prikrývajú tmavé oblaky. Prichádzame na chatu Šerák, výhľad z reštaurácie na dolinu s mestom Jeseníky je priam ukážkový. Je 17 hodín, lanovka smerom dole už nejde, cena 25eur/os/noc aj s raňajkami sa nám neviem prečo zdá byť priveľa, a tak volíme zostup dole.
Dole sa ide výborne, sneh je ujazdený a zároveň mäkký a tak kolená nebolia. V obci Ramzová hľadáme ubytovanie, všade je obsadené, je predsa Veľká noc. Až po zotmení nakoniec Ľubo nachádza izby v jednom z posledných privátov. Zubo s ostatnými smeruje za nami do penziónu Anna, pričom Sandru a Tonku oklame, že našiel výborné miesto na stanovanie. Sandra je nahnevaná, ale teší sa vyspíme v teple. Izby sú strohé, ale za 12 eur/os/noc úplne postačujú. Veď nám ide hlavne o prespatie a vysušenie vecí. Domáci sú pohostinný, zapínajú nám naplno všetky radiátory, ktoré majú, aby sme si topánky vysušili všetci. Ľubo okamžite radiátory sťahuje, aby sa koža na topánkach nepresušila. Nakoniec prichádza kamarát domáceho, starší pán, ktorý nám pri vzájomnej výmene páleniek rozpráva príbehy čo zažil na východnom Slovensku.
POHORIE KRÁLICKÝ SŇEŽNÍK
Deň 3 -Králický Snežník vrchol – vzdialenosť 16,0 km, čas 6:35
Doprava: vlak Ramzová, Hanušovice, prestup na Staré město
Trasa: Stříbrnice, Strakovy školky, Stará Snežíková, Pod Ludmilou, Stříbrnická sedlo, Francisca chata HS, Pramen Moravy, Králický Snežník vrchol, Prameň Moravy, Francisca chata HS, Stříbrnická sedlo,
Spanie v stanoch – pod Ludmilou
Ráno varíme raňajky a vyrážame na vlak. Vo vstupnom priestore vozňa je namontovaný stojan na zavesenie bicyklov a zaráža nás fakt, že bol v každom jednom vlaku, pričom u nás je len vo vybraných súpravách, aj to len keď vagón pre bicykle zaradia až po zakúpení vstupenky vopred. Prestupujeme v Hanušoviciach na ďalší motorový vlak. Z obce vychádzame na pole a na miernom kopci vidíme prvý vojnový bunker. Na okolí sú ich desiatky v celej línii. Prechádzame do druhej obce a na kmeňoch si robíme desiatovú prestávku.
Nad obcou začíname stúpať po asfaltovej lesnej ceste a míňame lesnú lanovku na sťahovanie dreva. Spevnená cesta končí, vyberáme návleky. Terén sa zhoršuje, sneh je hlbší, pomaly a príkro stúpame, obchádzame pár zvalených stromov a kocháme sa výhľadom. Ide sa dlhšie, ale dobre.
Vychádzame na rázcestie a stretávame skupinky ľudí. V pozadí vidíme pohorie Jeseníky aj s Pradědom, ktoré sme prešli. Prejdeme okolo odbočky na chatu horskej služby Francisca a začíname stúpať. Svieti slnko a zo stromov kvapká roztápajúci sa sneh. Cesta sa zdá byť nekonečná, ale je pekná. Prichádzame k prameňu Moravy. Odtiaľ vedie na vrchol prudké stúpanie. Prešľapujem z nohy na nohu, možno preto, že zbytočne nesiem 3 litre vody. Tešíme sa, že už o chvíľu sme hore a prespíme v závetrí kamennej vyhliadkovej veže. Na vrchole nás už dlho čakajú ostatní, a ukazuje sa, že okrem Poliakov na vrchole nič nie je. Zubo si zrejme pomýlil Snežník so Sněžkou.J
Spravím dve fotky a schádzame dolu do závetria. Teraz zas ja obieham ostatných a som prvý. Ochladilo sa, stred chodníka primŕza, a tak párkrát nevykryjem rovnováhu a vyhodím kopytá. Riešime, kde prespíme, už je celkom zima a zaťahujem všetky zipsy na bunde. Rozhodujeme sa, že pre dobré zázemie bude najlepšie sa vrátiť 2 kilometre k lesníckej chate, ktorú sme videli po ceste. Pred ňou je rovná cesta v závetrí, a otvorená kôlňa z ktorej použijeme drevo na oheň.
Požičiavame si lopatu a zarovnávame základy pre stany. Miesto je to úžasné, času na rozbalenie stanov a varenie máme dostatok, a tak si to patrične užívame. Ponúkame sa pochutinami, domácou pálenkou a sledujeme oheň prepadávajúci sa až na zem. Fotím nočnú oblohu a ideme spať. Tí čo majú kovové fľaše si ešte zohrievajú vodu na vyhriatie spacieho vaku. Že vraj to veľmi pomáha. Teplota je síce pod -3 ale som odpočinutý a nespotený, a tak po zatiahnutí goliera a kapucne spím tak isto ako doma v posteli.
Deň 4 – Stezka v oblacích – vzdialenosť 10,3 km, čas 3:34
Trasa: pod Ludmilou, Stříbrnická sedlo, Sušina vrchol, Podbělka, Babuše – lovecká chata, Pod Babuší, U Šterku, Slaměnka chata, Stezka v oblacích, Zjazdovka, Dolní Morava
Jedenie v Penzion na rozcestí
Ráno sa zobudím na oranžovočervený východ slnka, rýchlo vyťahujem fotoaparát, no okamžite sa mi objektív zarosí pri zmene teploty, keď ho vytiahnem zo stanu. A tak urobím dve zahmlené fotografie a idem odpočívať ďalej. Keď vychádzame zo stanu, dobrú náladu nám robí slnko a perfektný výhľad. Dnes nás čaká už len krátky výstup a potom už len zostup dole. Som plný energie a tak idem prvý a vychutnávam si krajinu a samotu. Na vrchole Sušina čakám ostatných a Ľubo konečne vyťahuje tradične žiadané grilážový rez.
Zostupujeme popri obrannej línii bunkrov zavalených snehom a stromami. Aj by som spravil nejaký záber, ale čo len vybočím z chodníku uviaznem v snehu po pás. Prechádzame lávkou a zakrátko sme opäť na širokej zratrakovanej bežkárskej trati.
Za horizontom sa objaví Stezka v oblacích kam smerujeme. Z diaľky je to ozaj unikátna a vysoká stavba v strede zjazdovky so zakriveným chodníkom. V chate si dávame chlieb so škvarkovou nátierkou a cibuľou. Pochvaľujeme tradične dobrú Českú gastronómiu. Časť skupiny ide hore na atrakciu, tí čo sú odradení množstvom ľudí na nej, zostávajú dole. Ja spravím pár panorám a nájdem drevené ležadlo, kde si pohodlne si vychutnám pohľad na hory. Sendy, Zubo a Ľubo mi z hora zamávajú predtým, než sa spustia na vreci v kovovom tobogane.
Keďže počujeme turistov, že turistická trasa smerom dole je zľadovatená, a zjazdovka je takmer úplne prázdna, volíme zjazd priamo dole v turistických topánkach s ruksakom na chrbte. To ešte netušíme, že odmenou za kompletne mokré topánky (zo snehu nahrnutého do vnútra) nás čaká tá najlepšia zábava z výletu.
Ideme až takmer k zastávke, máme ešte hodinu a trištvrte, tak vchádzame do penziónu na Razcestí a prosíme pár aby nás pustil k veľkému stolu. Keďže vidia naše ruksaky ochotne nás pustia. Dávame si polievky a jelení guláš, no na naše sklamanie nie je s houskovými knedlíkmi. Pivo Holba však padne dobre. Prichádza mikrobus a mi ukladáme ruksaky na jediné voľné miesto, za šoféra. Aby na neho nepopadali, prosíme mladý pár vpredu, aby ich pridržiaval. Šofér si to však švihá rýchlejšie ako by sme my šli my s osobným autom, a tak pár pridržiava ruksaky neustále. Vyhadzuje nás v pustatine za obcou na malej vlakovej zastávke.
Ako zisťujeme v blízkosti je veľký bunker s vojenským múzeom. Našťastie máme čas, a tak sa vydávame na prieskum. Okolo bunkra sú v línii rozmiestnené veľké kovové kríže ako ochrana pred tankami. Bunker je veľký, zrekonštruovaný v roku 2015. Píše sa, na ňom Byli jsme a budem! Vytrváme! Našťastie nikdy nebol aktívne využívaný, no bol takmer úplne zničený pri skúšobnom ostreľovaní Nemcami. Bunker je veľký mal okrem výzbroje a skladu munície aj vlastnú studňu, filtračné zariadenie, disel-agregát, splachovací záchod, odpadnú nádrž, miestnosť telefonistu, sklad potravín a ubytovanie 21 mužov.
Cestou vlakom pozorujeme za oknom pár stád srniek. Vystupujeme v Zábřehu a vchádzame do krčmy. Veľmi tam cítiť olej z vyprážania, no výber piva je veľký a tak zostávame. Obsluha je príjemná, no po strete s kuchárom v povznešenej nálade sa radšej vzdávame myšlienky na objednávku jedla. Nakoniec končíme v Kauflande, kde sme takí podozriví, že nás celý čas sleduje pracovník strážnej služby v civile. Na stanici je vyhriata čakáreň, ale s veľmi zle navrhnutými nerezovými sedadlami v zlom uhle, z ktorých sa šmýkame dole. Veľké vrecko čipsov a džúsu zapíjame Borovičkou vyrobenou v Českej republike?! Čakáreň zatvárajú o 22hej, ale keď pracovník bezpečnostnej služby vidí, akí sme porozkladaní, nechá nás v čakárni do príchodu vlaku. Nastupujeme na Regiojet a vytešujeme sa z peknej slovenskej stewardky. Ja, Rado, Zaho a Ľubo sa tlačíme s ďalšími dvoma ľuďmi v kupé; Sandra, Zubo, Erik a Tonka si robia pohodlie a naťahujú nohy, lebo Tonka spí na zemi.
Dolámaní ráno vstupujeme v Košiciach a dobrý pocit z výletu prekrýva realita všedného dňa. Ešte stihneme priateľské podanie rúk a objatia, a v hlave nám už len ostane znieť pieseň Jaroslava Uhlířa – Severní vítr je krutý, ktorú si Rado párkrát pustil z telefónu vo vlaku.