Celkovo sme prešli 39,8 km. Aj keď som množstvo jedla totálne minimalizoval, snežnice, dva spacáky na spanie vonku, stará ťažká zimná bunda a plno-formátový fotoaparát sa opäť postarali o klasickú váhu batoha 20 kg.

Počasie bolo skvelé, mali sme jasno, na slnku bolo príjemné  teplo, ale v tieni -12 az – 14 °C, väčšinou bolo bezvetrie, posledný deň vetrisko.

Pôvodne nás malo vyraziť 8 členov, ale niektorí chytili soplík, niektorých seklo a niektorí to vzdali vďaka predpovedi mrazivého počasia. Nakoniec sme vyrazili skalná štvorka: Ljubo, Tomáš, Sandra a Zubo.

Plán bol zobrať lopaty, vykopať záhraby do snehových závejov a prespať v nich alebo ak by bolo vhodné počasie, prespať vonku v stanoch. A ak by sme sa na to necítili alebo sa čokoľvek pokazilo, mali sme podľa plánu pre každý prípad po ruke nejaké tie útulne.

Deň 1

Doprava: Košice – Ružomberok (vlak), Ružomberok – obec Podsuchá (autobus)

Trasa: obec Podsuchá, vojenská zotavovňa Smrekovica, Močidlo, Rakytovské severné sedlo

Vzdialenosť: 13,1 km, čas: 04 h 20 min , stúpanie 990 m, klesanie 340 m

Spanie: útulňa Limba

Z obce stúpame nekonečných 7 km po prístupovej ceste k vojenskej zotavovni. Cesta sa zdá byť nudná, ale nakoniec usudzujeme, že sme si dobre vybrali, lebo mimo cesty je veľa snehu a nám sa po odhrnutej ceste s ujazdeným povrchom dobre a celkom rýchlo kráča. V druhej polovici sa cesta viac zvažuje do kopca, začíname zastavovať. Počasie nám praje a dlhú cestu si krátime debatami o všetkom možnom. Pred zotavovňou sa objavujú prvé výhľady, vychutnávame si slnko a výhľad do diaľky.

Keďže máme čas, neodoláme a zachádzame do chaty na kávu a čaj. Obloha je čistá, slnko páli a rozjasňuje sneh do biela. Cesta sa končí a aj keď je na hrebeni značený chodník tyčovým značením a celkom dobre prechodený bežkármi, obúvame si snežnice. Za chvíľu sa fotíme na výhľade a pokračujeme ďalej. Cesta hrebeňom je príjemná, je úplné bezvetrie, kráča sa dobre.

V Rakytovskom severnom sedle zastavujeme podľa plánu niečo vyše hodiny pred zotmením. Zhadzujeme ruksaky, obliekame sa, lebo predsa je len zima. Vyberáme vhodné miesto v záveji na hrebeni a po krátkej konzultácii začíname kopať. Po chvíli ale zisťujeme, že v smere, kde sme chceli spraviť prvú dieru, je skala a tak celý „pôdorys“ nútene otáčame o 90 °. Kopeme čo nám sily stačia. Mysleli sme si, že jedna lopata nám bude málo, ale po celodennom šliapaní sme unavení, máme dosť a pri kopaní sa striedame. Chodníkom prechádza partia bežkárov a vtipkujú, že nás budú čakať na útulni. A že keď prídeme poslední, za odmenu sa „môžeme“ okúpať v jazierku pri útulni.

Chodba aj jedna diera je už vykopaná, ale kvôli skale a otočeniu pôdorysu musíme všetok sneh vyhadzovať na viackrát von z väčšej hĺbky. Navyše zisťujeme, že máme zlý spád, a že by nám zbytočne unikal teplý vzduch von a studený prúdil dnu. Slnko je už na horizonte, je -12 °C a my sa,  aj keď sklamaní, pre istotu rozhodneme zostúpiť dole do útulne a stráviť večer v pohodlí tepla, sucha a s plným bruchom. Zostup v šere, alebo skôr v tme, je už dosť nepríjemný, hlavne kvôli zime, únave a kvôli tomu, že sa ide prudko dole so šmýkajúcim sa šikmým našľapovaním k svahu. Všetci vo vlastnom tichu došľapujeme už len zo zotrvačnosti, myslíme na to, že nás čaká teplá chata. Ani neviem,  ako sa to stalo, ale asi mi trochu namrzla ruka, lebo sa ju neustálym zovieraním snažím prekrviť a ako sa mi do nej vracia cit, pekelne to bolí.

V útulni Limba nás v predsienke víta statný chatár Juro so širokou pestovanou bradou a brčkavými vlasmi v cope. Dáva nám inštrukcie ako to tam chodí, čo kde položiť a pozýva nás dnu. V kuchynke je príjemne zakúrené a miesta na spanie sú veľmi čisté. Na útulni je stála služba, ktorá sa o útulňu vzorne stará, upratuje, varí a robí spoločnosť. Všetko má svoje miesto a pravidlá. Po dohode s chatárom za dobrovoľný príspevok môžeme prenocovať, dať si pivo a polievku. Vlastné jedlo sa varí v predsienke a ak sa chceme potužiť vlastnou pálenkou, to tiež nie je problém.

Počasie síce bolo ukážkové, ale aj tak máme chuť na dobré jedlo a tak sa pýtame chatára Jura, či nám spraví nejakú vegánsku polievku. Nato odpovie, že on varí len vegánsky. Máme chuť sa zasmiať, lebo na takýto prístup nie sme zvyknutí, ale zisťujeme, že nesranduje. O hodinu jeme skvelú zeleninovú polievku, ktorá v horách po slušnej námahe chutí ako tá najlepšia na svete.

Večer trávime v družnej debate s bežkármi, východniarmi, ktorí ako inak, žijú v Bratislave a rozprávame, alebo skôr počúvame zábavné príhody.

2 deň

Trasa: Útulňa Limba, Rakytovské severné sedlo, Rakytov, Rakytovské južné sedlo, Minčol, sedlo pod Čiernym kameňom, sedlo Ploskej, Ploská, Chyšky

Vzdialenosť: 10,7 km, čas: 04 h 15 min , stúpanie 774 m, klesanie 677 m

Spanie: salaš pod Suchým vrchom

Ráno v predsienke varíme čaj a raňajky. Keďže je zima a vedeli sme, že sa nič nepokazí, zobrali sme si na cestu vege párky, ktoré ako zisťujeme skvelo dotvoria chuť jedla, dokonca aj pikantný baklažán chutí skvelo.

Pri prameni vypijem takmer liter vody a na cestu naberáme vodu do všetkých fliaš, ktoré máme, lebo pramene po ceste sú hlboko pod snehom a je ťažké ich nájsť. A aj keď je snehu všade dosť, dostať ho do kvapalného skupenstva stojí energiu a trvá to príliš dlho.

Pod jasným azúrovým nebom sa vydávame na výšľap do sedla, z ktorého sme včera zišli dole. Hore nás dobiehajú bežkári a obzerajú si náš výkop.

Po krátkej pauze pokračujeme po hrebeni, ale po tienistej strane a tak je nám trochu zima. Ide sa veľmi dobre a výhľady sú parádne.

Na Veľkej Fatre je úžasné to, že keď sa vám podarí vystihnúť dobré počasie, tak z hrebeňa uvidíte Nízke Tatry, Vysoké Tatry a aj hrebeň Malej Fatry. V diaľke vidíme hoľu Ploskej, tvári sa, že je blízko, ale perspektíva klame.

Cestou stretávame viacero skupín bežkárov Čechov, čo idú opačným smerom. Robíme si prestávky v sedlách pri rázcestníkoch, dávame si čaj a o chvíľu krátko, ale veľmi ostro stúpame. Cestou lesom sú nám turistické značky na stromoch vo výške členkov.

Od sedla Ploskej až na vrchol Ploskej je to neskutočne nezáživná diaľka mierneho stúpania, ktorú ešte viac znepríjemňuje veľmi studený vietor fúkajúci priamo do tváre. Predýchavam, stále sa otáčam a snažím sa načerpať energiu z výhľadov a odpočítavam si palice až k rázcestníku. Turistika v zime je zvláštna, lebo je vám väčšinou v tej istej chvíli teplo aj neskutočná zima.

Po pohári čaju zostupujeme celkom dlho a prudko. Vpravo vidíme chatu pod Borišovom, kde sme nocovali v lete pred pár rokmi, keď sme túto časť išli opačným smerom. Ide sa dobre, chodník na hrebeni je naširoko vyšliapaný a sneh na povrchu je namrznutý, a tak snežnice držia veľmi dobre. Až na tie Zubove, keďže obvod snežnice tvorí rúrka a nie hrana. Šmýkajú sa a tak Zubo opäť snežnice vyzúva. Aj keď vieme, že už sme blízko a aj keď bolo celkom príjemné počasie, zima a diaľka nám predsa len dáva zabrať a posledné metre do útulne ideme vyslovene na doraz a zastavujeme pri každej tyči. Jedine Sandra ako keby chytila druhý dych a vedie celú skupinu vpred.

Neďaleko chodníka je salaš, ktorý je otvorený a voľne prístupný. Salaš je opravený, celkom dobre zariadený a vybavený. Vnútri je murovaná piecka, miesto na ležanie a na sedenie. Je tam trochu špina, ale je pochopiteľné, že v takej treskúcej zime nikto deky prášiť nebude.

Poteší nás, že drevo na oheň je nachystané. Je to dobrý zvyk, ktorý veľmi pomôže v nečase, môže zachrániť aj život, ale zvyčajne aspoň veľmi poteší ducha a zahreje.

Rozkladáme oheň a oddychujeme. Mám v pláne pripraviť toľko dreva čo spálime, ale keďže sme v národnom parku a píliť stromy určite nesmieme, tak v menej prístupnom teréne aspoň odlamujem zo stromov pár suchých konárov. Je ich len pár, ale v snehu vysokom po pás, na svahu so sklonom 40°, mi to zabralo celú hodinu. Som síce unavený, ale nedá mi to, plán spať vonku chcem uskutočniť a tak sa vraciam po lopatu a vyberám vhodné miesto na výkop. Po pár záberoch zisťujem, že nemám vhodné miesto a tak sa presúvam ďalej od chaty medzi stromy, kde odhadujem hlbší závej.

Začínam kopať. Vyzerá to sľubne, vykopaný sneh odhadzujem samospádom dolu kopcom. Po chvíli však vo väčšej hĺbke narážam na namrznutú vrstvu a tak volám Ljuba, aby mi pomohol, lebo to sám do zotmenia nestihnem. Otvor je  priestranný, strop drží, záhrab teplo udrží, studený vzduch odvedie, len je trochu naklonený hlavou dole.

Nakoniec Ljubo nachádza priamo pri chatke ďalšie záhraby. Aj keď murovaná piecka veľmi nehreje, vonku začalo fúkať a v chatke je tak oproti vonkajšku veľmi príjemne. Keď už som ten záhrab vykopal a mám plán spať vonku, chcem to aspoň skúsiť spať v ňom. A tak presviedčam Ljuba, aby do toho išiel so mnou. Večer v útulni trávime sedením a polihovaním takmer bez slova. Ostatní ležia a ja aspoň neustále chodím vonku naberám sneh do ešusov a roztápam ho vo veľkých hrncoch na kovovej platni piecky. Nezdá sa to, ale naplniť všetky fľaše a termosky vodou mi trvalo vyše dvoch hodín.

Teplo a sucho v chatke využívame na prezlečenie sa do vecí na spanie, nafúknutie karimiatiek a rozbalenie spacákov. S nadšením, ale s nevôľou o pol jedenástej vybiehame z útulne a súkame sa do záhrabov.

Len čo sme karimatky vytiahli vonku, vzduch v nich sa ochladil natoľko, že bolo nutné ich opäť poriadne dofúknuť. Vonku bolo asi – 14 °C, mal som pripravené dva spacáky (s nameraným tepelným komfortom – normal do -1 a + 7 °C). Nohy som si ešte dal do zapnutej vetrovky, aby mi spacák nenavlhol, keď sa budem nohami opierať o steny záhrabu. Ako kritická sa ukázala obratnosť pri súkaní sa do spacáku vo vodorovnom otvore tak, aby sneh padajúci pri šúchaní ramien o strop nepadal priamo do spacáku, neroztápal sa a nevytváral tak zbytočnú vlhkosť vo vnútri. A tak sa vrtím ako taká dážďovka, dá to celkom zabrať, ale už ležím a spomaľujem dýchanie.

Keďže mám na sebe dva spacáky, ktoré majú zipsy na opačných stranách a navyše ten chladnejší vonkajší je dosť úzky, a ja neprepchám ruky von a dnu, tortúra so zapínaním a predýchavaním pokračuje. Už ležím, zipsy zapnuté, čiapka nasadená, golier stiahnutý, zaspávam. Keby som už len nemal hlavu nižšie ako nohy a pri každom otočení sa nevysúval von z otvoru.

Budím sa o dve a pol hodiny. Zima mi nie je, ale vietor rozfúkava sneh z konárov zo stromu nado mnou a mne padá  priamo do tváre. Cítim priedušky a ťažko sa mi dýcha, nechcem byť zbytočne chorý a trochu mi aj vadí klaustrofobický pocit vo vnútri jamy. A tak sa po 4,5 hodinách v záhrabe rozhodujem vrátiť do tepla chatky. Na moje počudovanie je Ljubo stále v záhrabe a v úplnom pohodlí to dá až do rána.

3 deň

Trasa: Chyšky, Koniarky, Suchý vrch, Ostredok (1596 m.n.m.),  Krížna, Líška, pod Líškou, Majerova skala, obec Staré hory

Vzdialenosť: 15,6 km, čas: 04 h 40 min , stúpanie 445 m, klesanie 1047 m

Celú noc fúkalo a fúka aj ráno, ale chata je celkom slušne izolovaná a tak je vo vnútri príjemne. Celkom rýchlo raňajkujeme, balíme a vyrážame. Hneď začíname stúpať, v závetrí je fajn. Zakrátko sme na hrebeni, ale ocitáme sa zoči voči miernej víchrici. Výhľady do ďaleka sú vďaka vetru neskutočné. Vyberám fotoaparát, ale po pár desiatkach sekúnd to vzdávam a balím ho späť do ruksaku. Rukavice mám dvoje, ale ani v jedných sa nedá fotiť. Nabudúce si určite nesmiem zabudnúť aj nejaké tenšie, v ktorých by sa dal fotoaparát aj ovládať.

Sandra sa nakláňa oproti vetru, aby si udržala pozíciu a stabilitu, ale vietor sa s ňou zahráva. Občas prestane fúkať a Sandra skoro padá na zem. Na hrebeni sú mierne prevýšenia. Viackrát  sa s nami perspektíva zahráva a my zisťujeme, že na ďalší kopček to nie je len kilometer, ale ide sa naň cez ďalšie tri vrcholy.

Cestou Zubo stráca skrutku zo snežnice, uvoľní sa mu popruh a tak ich vyzúva a pripevňuje na batoh. Aj tak sa mu v nich kráčalo zle, lebo to boli tie, ktoré má aj armáda a kvôli trubkovej konštrukcii absentujúcej väčšie výstupky,  sú vhodné tak akurát do rovinatého terénu pokrytého prašanom. Na strmšie namrznuté svahy sú absolútne nevhodné a šmýkajú sa. Tie druhé, ktoré požičali od kamaráta, sú z Lidlu. Sú trochu väčšie a preto sú vhodné pre vyššieho človeka, aby nechodil ťarbavo ako medveď. Vďaka hliníkovým obvodovým hranám držia aj na namrznutom snehu veľmi dobre. Jediné čo by sa dalo na snežnici vylepšiť, je zarážka tenkého mäkkého plastu, ktorá drží pätu a ktorou sa nastavuje veľkosť topánky. Určite by stálo zato ju spevniť a predĺžiť tak životnosť snežnice.

Na Krížnej si v závetrí vysielača dávame krátku pauzu a potom najkratšou cestou zostupujeme dole smerom k starej zabudnutej zjazdovke smerom na obec Turecká. Vlek už dávno nefunguje a my prechádzame okolo chaty Horskej služby smerom na Majerovu skalu. Terén je zaujímavý, prudké stúpania, klesania, úžiny, výhľady zo skaly. Celkom príjemná zmena oproti širokému a rovinatému hrebeňu. Po dlhšom čase pochodu lesom prichádzame na klasickú zvážnicu, na ktorej je stále dobrá vrstva snehu a tak našľapovanie je bezproblémové aj bez snežníc.

V obci Staré hory ešte narýchlo zájdeme do reštaurácie, objednáme pizzu, ktorú si rovno necháme zabaliť, aby sme stihli autobus do Ružomberka. Kúpime si lístky na najbližší rýchlik aj s miestenkami, ale zisťujeme, že v našom kupé je úplne plno a takto sa nám cestovať nechce.

Ešteže sa stále nájdu dobrí ľudia, v tomto prípade to bol vlakvedúci, ktorý keď nás videl stáť v uličke, tak nás nasmeroval do prázdneho kupé, počkal kým sa usadíme a opäť zavrel dvere, aby nás nik nerušil a my sme si oddýchli až do cieľa.