Mapový súbor celej trasy vo formáte GPX si môžete stiahnuť TU. Mal som so sebou svoj dvokilový fotoaparát, ale kvôli zlému počasiu sa mi ho nechcelo vyťahovať a fotografie sú väčšinou z telefónu.

Pôvodne sme Ja, Sandra, Zubo a Ljubo mali v pláne Septembrovo Októbrový prechod Vysokých Tatier s ľahkým batohmi bez stanov a jedla, ale keďže sme si objedávanie ubytovania na horských chatách nechávali na poslednú  chvíľu a bolo veľmi pekné počasie, ubytovanie bolo vypredané alebo neodpovedali. Náhradný plán bol okruh Slovensko – Ukrajinsko – Poľským pohraničím Beskýd, pretože pred pár rokmi sme boli ma malej Rawke, videli sme odtiaľ krásne hrebene a plánovali sme že ich raz prejdeme.

Ljubo vybral peknú okružnú trasu so spaním vonku, takže sme sa nabalili a išli na ťažko, so stanmi súpravou a jedlom na varenie.

Týždeň pred tým bolo krásne počasie, neuveriteľných 20 stupňov. Všetci sme mali pred odchodom náročné pracovné týždne a tak sme sa balili na rýchlo. Nakoniec sme sa dohodli, že prvú noc budeme stanovať blízko chaty, a tak som vyhodil takmer všetko jedlo, keďže skúsenosti s posledných výletov poukazovali na to, že ajtak viac ako polovicu jedla vždy donesieme. Keď som odchádzal z domu, všetko čo som mal na sebe vážilo 19 kíl vrátane topánok, stanu, turistických palíc, 2 kilového foťáku a 1,75 litra vody.

Cesta autom do Novej Sedlice trvala z Košíc neuveriteľné 3 hodiny, ale stále lepšie ako vlakom a autobusom, ktorý by šiel s prestupmi asi 8 hodín. Tak to prose u nás je, že hromadnou dopravou sa do Národných parkov dostanete maximálne raz za deň.

Deň 1

Trasa: Nová sedlica, Národná prírodná rezervácia UNESCO Stužica, Kremenec 1221 m.n.m. – pohraničie Slovenska, Poľska a Ukrajiny, Wielka Rawka 1304 m.n.m.

Spanie: chata PTTK Bacowka

Vzdialenosť: 16.50 km, čas 05 h 25 min, stúpanie 1218 m, klesanie 736 m

Pripravení, o 6tej ráno vyrážame z Košíc, pobalení na spanie vonku (pobalené stany, spacáky, jedlo na varenie) s váhou batohov na minimum a zastavujeme v Novej Sedlici.

Hore sľapeme veľmi rýchlym tempom, takmer poklusom. Počasie je pekné, ide sa dobre. Stúpame na kopec, schádzame do doliny potoka Stužica, kde prejdeme kamennou cestou a potom zas stúpame na Kremenec.

Tesne pod Kremencom dostávam kŕče do stehien, situácia sa komplikuje, každý krok je neúprosne bolestný. Sám seba presviedčam, že to dám, ale vypýtam si od Sandry turistické palice a napnuté stehenné svaly zachraňujem dávkou Magnézia od LJUBA. Pýtam sa sám seba, prečo som zase zanedbal prípravu na trek. Aj keď je jasné, že to hneď nezaberie, placebo efekt sa dostavuje a ja to s bolesťami dám až na Kremenec, kde si na rozmedzí hraníc Slovenska, Poľska a Ukrajiny dávame povinnú desiato-foto-prestávku. Pokračujeme na Veľkú Rawku, prekračujem z nohy na nohu ale idem. Viem, že dnes ešte dôjdem, ale čo bude zajtra?

Sme na najvyššom bode dnešnej trasy na Veľkej Rawke, vidíme okolité hrebene, na ktoré by sme mali pokračovať, ale fúka, nezastavujeme a pokračujeme ďalej po hrebeni. Dole schádzame celkom prudko, drevené schody sú síce nepríjemné, ale terén je svahovitý a tak Poliaci asi vedia prečo ich tam dali. Pod kopcom vchádzame do chaty PTTK Bacowka, pýtame sa na ubytovanie, našťastie prichádzame skoro a tak sa nájdu ešte nejaké voľné miesta, ba dokonca v izbe za 106 zlt. Ostatní čo prídu neskôr budú spať na zemi v jedálenskej časti alebo na chodbe.

Prišli sme skoro a tak najprv testujeme postele a dávame šlofíčka, keďže sme trasu s celkom veľkým prevýšením prebehli.

Potom ideme do jedálne na polievku, atmosféra je výborná a našťastie varia dosť veľa vegánskych jedál, tak je z čoho vyberať. Ja si dávam pivo grzanie (horúce pivo so zázvorom a citrónom), ktoré fajne zahreje. Sandra si dáva Žurek (13 zlt) a Soczewica sosovica (18 zlt), ja Ruské pierogi (ako tie naše klasické plnené bryndzou s cibuľkou smotanou a kôprom). Sandra to pred spaním zaklincuje zemiakovými plackami,  netradične na sladko posypané cukrom. Aj by chutili celkom fajn, ale asi boli vypražené v tom istom oleji ako tie na slano a tak sa do cukru prebíja chuť cesnaku, čo dosť kazí chuť.

Na izbe sa stretávame s mladými Poľkami, ktoré majú tembuilding. Polovica z nich leží na posteli a dospávajú predošlú noc. Vždy keď si už myslíme, že idú spať, ozve sa, Marta spíš? A keď povie že nie, Eva otvorí ďalšiu fľašu vína. Prehodíme s nimi ešte pár viet a celkom príjemne zaspávame pri vtipných príbehoch v poľštine.

Deň 2

Trasa: chata PTTK Bacowka, Brezgi Gorne, chata Puchatka na Hasiakowa skala 1228 m.n.m., Osadzki wierch 1253 m.n.m., Perzelec orlowicza

Spanie: schorisko PTTK obec Weltina

Vzdialenosť: 19 km, čas 05 h 42 min, stúpanie 689 m, klesanie 1002 m

Ljubovi, ktorý spí pod oknom je nadránom chladno, ale inak je v izbe teplo. Za oknom je počuť silnú dujavicu a po východe slnka dokonca začína poletovať sneh. Predpoveď počasia nie je priaznivá, hlásia 0 stupňov a silný nárazový vietor. Na hrebeň sa nám v tomto počasí nechce a tak sa so vstávaním neponáhľame.

Schádzame do kuchynky, najprv čakáme, kým sa spiaci poliaci v kuchynke pobalia a uvoľnia stoly a lavice a upracú jedáleň. Krájame chlieb, natierame nátierku a jeme preto, aby sme sa ho zbavili, keďže je dosť ťažký. Čakáme na prevarenú vodu, na konci raňajok ju bez problémov dostávame do všetkých termosiek a chystáme čaj.

Ešte konštatujeme aký je rozdiel medzi Slovenskými a Poľskými horskými chatami:

1/ Na našej sa nemôže variť, zatiaľ čo u nich vám dajú horúcu vodu a môže sa variť aj s varičom v jedálni.

2/ U nás by sme mali najhoršie oblečenie, zatiaľ čo u Poliakov máme najlepšie. Niektorí sú aj v rifliach a v teniskách na beh, ako keby išli voľný čas tráviť do mesta.

Celkom rýchlo sa zbalíme a vychádzame z chaty na asfaltku, po ktorej ideme asi 2 kilometre. V doline nefúka, ale stretávame Poliakov, ktorí hovoria, že na hrebeni „stromy dole“, je to pjerdole… na križovatke ciest je odbočka z cesty, kde vidíme búdku, v ktorej správcovia parku vyberajú vstupné, ale teraz tam nikto nie je. Čaká nás pekelné stúpanie. Počasie je chladné, je mokro, ale zatiaľ sa veľmi nešmýka a zatiaľ sa šľape dobre.

My sa zastavujeme, aby sme zhodili vrstvu oblečenia a hodili ju do vaku, zatiaľ čo Ljubo si vypýta a požičia papierové vreckovky aby si odskočil. Dlho sa však neukazuje a nám je divné že nás hneď nedobieha ako je u neho zvykom. Po návrate nám objasňuje dôvod, prečo tak mešká. Že zhodil vak na cestičku, odskočil si z chodníka na potrebu a keď to chcel uzavrieť zistil, že vreckovky ktoré si požičal zostali v ruksaku na cestičke. Jediným riešením bolo pomôcť si mokrými listami, ktoré boli všade naokolo.

Stretávame oproti idúcich zmrazených Poliakov, ktorí idú na ľahko, v teplákoch, tenkých bundách, teniskách a v dobrej nálade. To značí len jedno, že na hrebeni je chata, čo nás poteší, keďže jeden z nich nám ukazuje video ako to na hrebeni vyzerá a aj pri jeho pozeraní sa stále klepe od zimy. Nás to ale od cieľa neodradí a pokračujeme ďalej. V najprudšom stúpaní majú na chodníku opäť drevné schody so zábradlím. Ja stále šľapem s palicami, nadopovaný magnéziom, bojím sa, že prídu kŕče, našťastie sa nedostavili a kráčam si spokojne.

Vychádzame na hrebeň z ktorého trčí kamenná hrana. Fujavica je trochu silnejšia než sme čakali. Sme od seba 3 metre a musíme na seba kričať, aby sme sa počuli. Rýchlo si tú peknú fujavicu fotíme a zakrátko sme na neďalekej chate.

Dávame si čaj a horúcu čokoládu. Zubo sa suší, keďže sa kvôli “mononukleóze” ☺ potí ako pes. Vyberáme si ďalšie bundy, teplejšie čiapky a rukavice. Je jasné, že sa v tomto počasí veľmi fotiť nebudeme, preto využívame partiu Poliakov, aby nám spravili spoločnú fotografiu zo závetria chaty.

Na hrebeni by sme mali šľapať cca 2,2 hodiny, a pokračovať ďalej 1,5 hodiny so stúpaním ešte 100 m, alebo si to môžeme skrátiť a na najbližšej odbočke zísť dole do skoršej dediny Weltina.

Sandra sa v silnom vetre nevie udržať na nohách, prsty v rukaviciach jej rýchlo mrznú. Odkladá palice, prosí Zuba, aby sa držali spolu a podopierali jeden druhého. Kráča sa nám celkom dobre, aj keď udržať stabilitu je veľmi obtiahne. Zima nám nie je, oblečenie máme dobré, ale veľmi nám mrznú prsty na rukách a nikto z nás si ich necíti. 3 x po sebe po cca 200 m od chaty zastavujeme a v závetrí pod hrebeňom sa dohadujeme, či sa vrátime a či nám ten hrebeň v tomto počasí stoji za to. Prsty si stále necítim, ale kŕče v stehnách nemám a tak ostatných presviedčam, že keď už neprenocovávame vonku, tak toto je práve to, prečo som tu prišiel a som odhodlaný ísť aj v tomto počasí ďalej. Sandra protestuje, že to nedá a chce zísť dole do doliny. Pri poslednom zastavení sa k nej nečakane pridáva aj Ljubo. Ja stále trvám na svojom a poviem, že chcem ísť ďalej a tak sa mi podarí na cestu ďalej presvedčiť aj ostatných. Po ďalších asi 300 m stúpania sa telo začína zahrievať a ohreje aj krv v prstoch na rukách a nakoniec aj napriek celkom silnému vetru sa nám kráča úplne v pohode a užívame si to. Jedine výhľady chýbali. Narýchlo si robíme ešte pár videí, ktoré zachytávajú veternú atmosféru.

Zubo si odskočí na „malú“ potrebu a aj keď močil v smere vetra, veterné víry sa s prúdom moču pohrali tak, že popreli gravitáciu a pár kvapiek skončilo na Zubovej tvári.

Schádzame do obce Weltina, chvíľu sa motáme hľadáme ubytovanie, je ho tam celkom dosť, ale to ktoré sa nám zrovna páči, je zatvorené, alebo obsadené. A tak hľadáme cez booking.com. a nájdeme cez mapy schorisko PTTK (chatu Poľského turistického klubu), ktoré je v strede dediny za chatovým mestečkom.Potešíme sa, lebo vyzerá sľubne čo sa týka cien ubytovania. Chata zvonku vyzerá dosť úboho ako pozliepaná z drevotrieskových panelov. Vo vnútri je však celkom pekný drevom obložený interiér reštaurácie, kde obsluhujú baby v dredoch pri punkovej a keltskej hudbe. Hudba fajn, na jedenie dokonca majú aj vegánsky burger. Dávame si pivo, vybavujeme ubytovanie a preposielame si primrznuté fotky na telefóny. Dostávame izbu za 126 zlt. So sklamaním však zisťujeme, že vegeburger už nie je a tak sa vyberieme na izbu zložiť si veci a pospať si, keďže sme zas kvôli zlému počasiu trasu len prebehli. Izba je taká “socialistická ubytovňa”, ako s pred dvadsiatich rokov, ale aj tá nám príde v hod, lebo vonku je ozaj zlé počasie a my na ubytovanie počas traku veľké nároky nemáme. Hlavne že je to lacné a tečie teplá voda. Ljubo sa vyberá do potravín kúpiť vino aby sme mohli osláviť jeho okrúhle narodeniny. Ja so Sendy ideme pod horúcu sprchu.

Fľašku hneď dopijeme a vyberáme sa kúpiť ďalšie dve.

Po pár hodinách oddychu sa vraciame do jedálne, kde hráme hru s tajomnými kartami. V hre sa dávajúnápovede a ostatní hádajú motív karty podlá nápovedy.

Dávame si fritky a zemiakové placky, ktoré sú nahádzané cez celý tanier. Zjem len polovicu, ale aj tak mi je zle. Ešteže má Sandra vždy Cholagol, ten pomôže.

Deň 3

Trasa: Schorisko PTTK obec Weltina, Jawornik 1021 m.n.m., Rabia skala 1199 m.n.m., jazero Medova baba, obec Nová Sedlica

Vzdialenosť: 21 km, čas 05 h 32 min, stúpanie 934 m, klesanie 1128 m

Sandra pol noci nespi, lebo všetci chalani chrápeme na striedačku. Celú noc pršalo a prší aj ráno. Chlieb sa minul a tak si varíme vodu v rýchlovarných kanviciach na chodbe a zalievame si čokoládovú chia kašu.

Vyrážame na krátku cestu horskou dedinkou, stúpame asfaltkou a potom ešte dosť prudko lesom. Trochu začína kvapkať zo stromov, obliekame si bundy. Za krátko sme na prvom vrchole, čaká nás ešte vyšší Javorník, kde prichádzame o hodinu skôr ako ukazuje čas na značkách. Poliaci ich majú značne predimenzované. Možno to je aj tým, že je zlé počasie a tak ideme rýchlo a nikde sa nezastavujeme. Z Javorníka ideme po hrebeni veľmi dlhým lesom, občas mierne dlho stúpame, potom krátky výšľap a na konci zvyčajne malá lúka na vrchole.

Po ďalšej hodine a pol sme na hranici na hore Rabia skala. Dávame si čokoládu a po dvoch minútach pokračujeme po hraničnom hrebeni. Ideme rýchlo, lebo fúka je nám už celkom zima, lebo sme celkom premoknutí. Odbočujeme vpravo a schádzame na Slovenskú stranu. Veľmi prudko klesáme, náš les je nádherný; z časti prales s popadanými starými stromami so širokými kmeňmi, z časti medzi veľkými stromami vyrastajú nové ihličnany.

Zakrátko sme na asfaltovej zvážnici a vydávame sa na hodinu a pol trvajúcu cestu po zvážnicovej asfaltke v doline. Rozčuľujeme sa, lebo národnom parku Poľských Bezkýd sme nevideli ani jednu zvážnicu, ale u nás, sme za tých pár kilometrov v doline minuli 13! veľkých manipulačných prekladísk vychádzajúcich z lesa a zvážnic. Tak veľmi vidno odlišný prístup na ťažbu “kalamitného” dreva v národných parkoch.

Cestou domov rozoberáme už len to, že nikomu z nás sa na výlet ísť nechcelo, chceli sme to zrušiť a že sme nakoniec šli len preto, že Ljubo bol už na ceste vo vlaku z Bratislavy a nechceli sme ho nechať v štichu, že bude merať cestu cez celú krajinu a my nikam nepôjdeme.

Koniec koncov to bol zopäť pekný výlet, ktorý stál za to.