NESEĎTE S DEŤMI DOMA! Alebo článok pre tých, ktorí by chceli chodiť von s malými deťmi, ale nemajú odvahu.
POHORIE VIHORLAT
Trojdňový trek Vihorlatom s ročným dieťaťom. Mapu celého treku v gpx súbore si môžete stiahnuť TU.
Hneď na úvod by som chcel napísať, že nie sme žiadni hrdinovia a veľmi dlho sme zvažovali ísť s našim malým Matúšom na dlhší výlet, pretože dieťa je predsa len krehká bytosť, ktorá potrebuje bezpečie, teplo, nemalo by ho nič ohroziť ani vystrašiť. Ale to, že sme ho odmalička chceli viesť k láske k prírode, ukázať mu, čo mu môže príroda dať, ako sa správať v lese, ako si založiť tábor a oheň, ako odhadnúť počasie, ako sa orientovať a nestratiť sa, či ako vnímať energiu lesa, pozorovať zvieratá, tešiť sa z výhľadov; nás dostatočne navnadilo nato, aby sme s ním išli na trek. Jednoducho ukázať mu to, čo mu život v meste nemôže ponúknuť.
Tušili sme, že bude náročné zabezpečiť, aby sa malý v každej situácii cítil pohodlne, a tak sme s priateľmi navrhli krátke trasy, ktorých dĺžka sa v skutočnosti takmer zdvojnásobila, čo bolo pre nás náročné, lebo nás to obralo o drahocenný čas na oddych. Išli s partiou priateľov, ktorí nám pomohli, preto sme verili, že budeme mať dostatočnú podporu a pomoc v prípade núdze.
Samotný výber trasy prebiehal dosť dlho, naším prvým nápadom bolo ísť znovu do Polonín, akurát opačným smerom ako naposledy. To sme však zavrhli, kvôli náročnosti a predpokladali sme, že tam v takomto čase ešte môže byť sneh. Druhým plánom boli Levočské vrchy, nik z nás tam ešte nebol a nie sú to žiadne extrémne kopce. Čo nás však odradilo, je to, že tam absentujú nejaké priame ciele a výraznejšie turistické objekty. Aj to, že pokiaľ do tých lesov vlezieme, tak vyjdeme až o dva dni. Napokon padla voľba na Vihorlat a trek sme predĺžili na tri dni. Vihorlat poznáme celkom dobre, je to na juhu, obe miesta spania majú možnosť aspoň núdzového prespania pod strechou a v prípade potreby nie je nikdy problém zísť dole do civilizácie.
Pobalili sme sa tak, že ja som mal turistický nosič a v ňom Matúša s ťažkými vecami (voda, pláštenky, raincovery, ešus, bomba a topánky), dokopy 23kg. Janka mala v batohu všetky ostatné „ľahšie veci“ (spacáky, oblečenie, hygienu, plienky, karimatky), dokopy 18kg . Odniesli sme takmer všetko okrem stanu, vody a časti jedla, ktoré nám niesli priatelia.
Účastníci zájazdu: Tomáš + Janka + Matúš, Sandra + Zubo, Ljubo, Zaho + Anička + Bogar, Ema + Tesla, Tinka a Rado
Deň1 – highlith dňa vrchol Vihorlat, vzdialenosť: 20,0 km, čas: 08:37 h:min vrátane prestávok
Doprava: vlak Košice – Michalovce, ďalej autobusom do obce Jovsa
Trasa: Jovsa, Ostrý, Rozdielna, sopečné skaly, Malý peňažník, Vihorlat
Spanie: Poľana pod Vihorlatom (prístrešok)
Zbalili sme sa už deň vopred aby sme vedeli čo kde pasuje a či to vôbec odnesieme. Odporúčaný zoznam vecí nájdete tu.
Vo vlaku obsadzujeme tri kupé, stretávame sa však v jednom, kde sa rozprávame, pijeme víno, pivo, domácu pálenku a jeme bundáše a toasty. Ljubo vyvedie z miery spolucestujúceho neslušnou rýmovačkou na jedno mesto. Znechutený cestujúci nakoniec v danom meste vystupuje a my sa nezdržíme smiechu.
Pôvodne sme mali ísť z Poruby pod Vihorlatom, ale keďže Ljubo objavil sopečné skaly na hrebeni, tak sme sa vydali z Jovsy do vojenského cvičebného priestoru, ktorý teraz spravujú Vojenské lesy š.p. a les v ňom úspešne vyrubujú. Cestu tvorí zo začiatku dlhá, nepríjemne rovná a tvrdá asfaltka, na ktorej nás viackrát takmer zvalcujú rýchlo idúce kamióny s drevom. Tu sa nám napriek GPS podarilo parkrát zle odbočiť, do budúcna je fajn sledovať GPS každých pár minút a nespoliehať sa na logické smerovanie cesty.
Začína byť teplo, nekonečná asfaltka končí a my sa vydávame prudkým strmým svahom nahor cez zarastenú zvážnicu. Hľadáme najjednoduchšiu trasu podľa GPS a telefónu po zvážniciach takmer každých 100m. Terén je takmer nepriechodný. Precvičujeme podliezanie, preskakovanie zvalených stromov, predieranie sa kríkmi, brodenie sa v hrubej vrstve lístia a kameňov mimo cesty. Psy sa stratia v hustej mladine a už počuť len piskot. Pravdepodobne naháňali bažanta a o chvíľu sú späť. Už nevládzeme a dávame si obedňajšiu pauzu na doplnenie energie. Malý obchádza členov výpravy a ponúka sušienky, ktoré má v ruke.
Po vyčerpávajúcej ceste takmer krížom strmo nahor konečne nachádzame na hrebeni neoficiálnu červeno bielu značku a hneď sa nám po vychodenej cestičke ide príjemnejšie. Keď prechádzame okolo sopečných kameňov, do cieľa máme ešte ďaleko a tak sa utešujeme a vtipkujeme, že sme si navrhli takúto „krátku, málo obtiažnu“ trasu. Ako Ljubo správne poznamenal: „Skratka je to síce dlhšia, ale zato náročnejšia“. Po chvíli prichádzame na lúku odkiaľ vidíme nepríjemný príkry úplaz na Vihorlat.
Pri každej zastávke najprv padáme na zem od únavy a hneď nato vyberáme malého a testujeme, či mu nie je chladno. Kojíme, prebaľujeme a chodíme s ním, nech sa zohreje a natiahne kosti, keďže počas trasy je v nosiči, kde sa nehýbe a má potom ľadové ruky. Robíme všetko preto, aby sme predišli situácii, kedy sa cíti nepohodlne začne plakať a neprestane. V podstate hneď, keď nám dá plačom najavo, že niečo nie je v poriadku, urýchlene nájdeme vhodné miesto na zastavujeme. Dalo by sa aj použiť Ljubove prirovnanie: „Dieťa nie je formula, vymeniť plienky a dotankovať netrvá pod 4 sekundy“ :). Proste si to s dieťaťom musíte naplánovať tak, aby ste mali viac času na všetko. Na prestávky, na prípravu, na odpočinok.
Zo začiatku pri každom vkladaní Matúša do nosiča ho uplácame banánovým keksíkom, pretože nechce ísť dnu a najradšej by šiel pešo sám, ale takým tempom by sme sa ďaleko nedostali. Počas túry ale väčšinou spokojne sedí a pozoruje okolie. Neskôr zaspí, a keď sa zobudí, už mu je dlho, začína mrndžať a to už neodkladne zastavujeme.
Každý ťahá z posledného. Paradoxne posledný najstrmší kúsok cesty pod vrchom vyjdem najrýchlejšie. Výhľad je skvelý, fotíme a časť partie sa vyberá dole do tábora pripraviť oheň na grilovanú zeleninu. My sa už len dotackáme do tábora. Janka sa stará o malého (prezlieka, prebaľuje a pripravuje veci na večer) zatiaľ čo ja rozkladám stan, pripravujem spacie vaky, naberám čistú vodu a varím jedlo. Malý plače, pretože sme prišli neskoro a premeškali jeho čas na uloženie, a už je nervózny, pretože by chcel zaspať ale nedá sa. Janka je unavená s nervami na pokraji, a ja ešte k tomu vylejem polievku. A tak zatiaľ ostávame rozladení, hladní, a čakáme kým sa urobí živánska. Na príprave sa podieľal každý člen, a aj keď je skvelá, nám nechutí, lebo malý stále plače a nechce spať. Trvá to dlho, ale malý nakoniec zaspáva. Postávame okolo ohňa, ostatní vypili všetku domácu čo mali. Rado v dobrej nálade púšťa začiatky pesničiek z mobilu a spieva svojím „najkrajším hlasom na základnej škole“ z čias keď mal ešte husté dlhé vlasy, tak, že by to aj okolo potulujúce medvede vzdali. Zubo mu dáva dve možnosti, buď telefón vypne alebo si ho bude musieť vybrať z pahreby. Idem do stanu a totálne unavený zaspávam. V noci je príjemne, malý sa však mrví a Janka spí bokom aby bol malý v pohodlí.
Deň2 – highlith dňa Sninský kameň, vzdialenosť: 19,0 km, čas: 08:55 h:min vrátane prestávok
Trasa: Poľana pod Vihorlatom, Tristie, Sedlo Rozdiel, Sedlo tri table, Sninský kameň, Nežabec, Strihovská poľana
Spanie: stará rozbitá lesnícka chata Vartáš
Zo včerajška sme ešte vyčerpaný a tak zvažujeme zostup dole, pretože si nie sme istý, či zvyšnú časť trasy zvládneme. Ranné lúče slnka príjemne hrejú a tak v dobrej nálade a trochu odpočinutý začíname ďalší deň rozhodnutý ísť ďalej. Ideme prví a po sto metroch už ideme zlým smerom. Ako hovorí Ljubo „poslední budú prví a prví budú poslední“. Psi sa nám štandartne a priebežne strácajú v lese, čo má za následok pískanie, kričanie a s tým spojené budenie Matúša. Počasie je príjemné, cesta je iba s miernymi prevýšeniami, ide sa dobre. Malý spokojne sedí a keď sa nudí ťahá ma za uši a určuje smer.
V sedle Tri Table časť partie zíde dole k Morskému oku, lebo tam ešte neboli. My zatiaľ odpočívame a vyhrievame sa na slnku občasne vykúkajúceho spoza mrakov. Matúš lozí po nás, po tráve, hraje sa s fľašami a váľa sudy. Morskooká partia si dole prezrie kaštielik, omočí nohy a v bufete udrie pivo, kofolu, borovičku, hranolky a vykoná veľkú potrebu. Späť si to pekne vyšprintujú za 15 minút, namiesto „odporúčaných“ 55 min.
Sninský kameň je blízko, ide sa celkom dobre. Keď vyjdeme hore je ešte zamračené, no keď prichádzajú ostatní vyjasňuje sa. Fotí sa o sto-šesť. Čaká nás ešte dlhá cesta, a tak schádzame dole, zatiaľ čo sa prudko ochladí, začína fúkať a pršať. Chvíľu stojíme pred vstupom na východnú stranu kameňa, kde sme zablokovali chodník. Ljubo so Zubom sa idú pozrieť aj na výhľad a kochajú sa pohľadom na Morské oko zhora. Chudák Rado, nielen že nevidel horu Praděd, ale ani Morské oko zhora. Janke sa kĺže a bolí ju koleno preto schádza opatrne a pomaly. Ide sa dobre, ale je mi veľká zima, no nezastavujem, aby sa Matúš nezobudil. Už to nevydržím, zastavujem a hneď nato sa malý budí. Stretávame oproti idúcu partiu tramperov a povzbudzujú nás v nosení nášho “malého budúceho” turistu. Pritákam a zároveň povzbudzujem sám seba, že máme podporný tím, ktorý nám pomáha. Hovoria, že už o pár kilometrov ďalej po ceste je chata, pri ktorej plánujeme prespať (ešte netušíme aká to bude pre nás veľká záchrana).
Všetci nás obehli, malý začína plakať viac a viac. Zastavujeme a kojíme. Malý chce prestávku, no obaja usudzujeme, že nie je inej možnosti, musíme ísť ďalej, pretože už je pred zotmením a máme málo času. Malý neprestáva mrndžať, určite mu je zima a ja len udržujem tempo, šliapem ďalej a dookola spievam detské pesničky. Fúka stále viac a viac, malý má ľadové ruky, no ideme stále ďalej. Cesta je pekná, s malými prevýšeniami, ale nekonečná kvôli plaču. Začína pršať. Malému dáme raincover a vzápätí sa rozprší ešte viac. Začíname byť nervózny, lebo podľa smerovníka máme do cieľa ešte hodinu a pol. Voláme Zubovi v presvedčení, že už sú v chate, pretože majú dostatočný náskok, ale odpovedá, že ju nevie nájsť. Stres premôže rozhodnutie, že malý musí byť suchý za každú cenu, a tak si Janka dáva malého do vaku na brucho a zakrýva ho raincoverom. Ja len na ruksak nasadím raincover a na nosič prehodím termoizolačnú fóliu aby nezmokol a nesiem obidva naraz. Spojenie Janky a malého pomohlo, cíti sa bezpečnejšie, zohrial sa a zaspal. Ide sa dobre, ale stále prší. Veľmi nás poteší, keď po chvíli oproti nám kráča Ljubo, už naľahko, s tým že chata nie je až tak ďaleko a berie mi aspoň jeden batoh. To, že je niekto s nami nám veľmi pomáha.
Prichádzame do chaty. Zem je špinavá a zaprášená, ale hlavne suchá. Priatelia nám rozložili stan a tak hneď riešime malého, prebaľujeme, preobliekame a zohrievame. V stane je príjemne teplo až otváram vetracie otvory, aby sa prevetralo. Priatelia nám zohrievajú vodu na polievku. Sandra nám polhodinu postrážila malého a mi sme zatiaľ stihli obriadiť samých seba a trochu oddýchnuť. Pôvodne niektorí chceli spať vonku, ale nakoniec dajú prednosť spaniu vnútri. Predsa len vonku stále prší a je zbytočné zmočiť suché veci. Chata je s troma miestnosťami, jednu obsadia psíčkarske dvojice, druhú my so Zubovcami a tretej tzv. obývačko-kuchyni spia Rado s Ljubom. Malý je nervózny, zaspáva, budí sa a stále plače. Vysilená Janka si trhá vlasy a ja ju kŕmim jedlom. Všetci sú unavení a tak sa ide spať skoro. Ako posledný zaspáva Matúš. V noci ešte veľa prší a ja som rád, že sme v teplej chate.
Deň3- highlith dňa vrchol Diel, vzdialenosť: 15,4 km, čas: 05:30 h:min vrátane prestávok
Trasa: Strihovská poľana, Strihovské sedlo, Diel, Veľká Vavrová, Podhoroď
Doprava: autobus Podhoroď – Sobrance, Sobrance – Košice
Vstávame do pekného rána. Malý naložil do plienky tak, ako nikdy predtým (vlastne to do plienky neurobil už 8 mesiacov), teraz už chápeme, prečo včera večer nevedel zaspať. Raňajky sú výdatné, počasie ústretové a tak vyrážame na cestu už len „dole“ kopcom. Držím v ruke keksík ako motiváciu pre malého, aby som ho vedel vložiť do nosiča. Na moje počudovanie už stojí pri ňom, vykladá si na neho nohu, kričí “Brm Brm” a chce ísť dnu.
Prechádzame Strihovským sedlom, kde križujeme novú asfaltovú cestu a vydávame sa ďalej po zablatenej strmej zvážnici. Strmý kopec sa mení na ešte strmší, lapáme po dychu, ale ideme. Malý sa rozhoduje zastaviť a tak nás ostatní obiehajú, zatiaľ čo my kojíme. Malý tlačí, ale neprebaľujeme, o hodinu budeme na lúke a rozhodujeme sa prebaliť ho tam. Les je pekný, cesta príjemná, ale nedávno polámané stromy a konáre hatajú chodník a menia ho na prekážkovú dráhu. Chodník sa zdá byť nekonečný. Ostatní si robia prestávku, a my aj keď nevládzeme a sme hladní, pokračujeme, lebo malý spí. Rýchlo napredujeme. Značenie je dobré, aj keď viackrát hľadáme tú pravú cestičku podľa značky.
Ideme potichu aby sme nezobudili malého a v tom spoza kopčeka zazriem obrovské diviaky. Kričím na Janku „Stoj!“, sú veľmi blízko. Trochu pobehnú a zastavia sa. Hovorím jej „Nehýb sa“. Moja veta bola však zbytočná, aj tak sme zdreveneli. Nakoniec pobehnú a za nimi idú dva malinké svetlo hnedé diviačiky. Spoza ďalšieho kopčeka o pár sekúnd vybehne druhá časť stáda s ďalšími diviačatami. Stále stojíme a čakáme, kým odídu do dostatočnej vzdialenosti. Ak by sa cítili ohrozené nemali by sme šancu čokoľvek urobiť. Začneme sa hlasno rozprávať a Janka občasne píska na píšťalke, aby sme dostatočne spôsobili rozruch a boli počuteľní. Okolo mňa zrazu prebieha Bogy a ja ho schmatnem za obojok, aby ich nezačal naháňať. Obzriem sa, ostatní sú už za nami a tešia sa, lebo vidia ďalšie diviaky. My im hovoríme, že sme skôr vystrašení, ako potešení. Mali sme šťastie, že výnimočne boli psi vzadu a nie ako vždy vpredu. Prichádzame na lúku, kde sme mali byť už pred hodinou. Akurát, keď sa zložíme pri krmítku, vychádza slnko. Na okolí sa preháňajú tmavé mraky, no my si pochutnávame na proviante.
Odpočinok padol veľmi dobre, ibaže po kilometri nás chytá slabý dážď s krúpami. Malému sa nepáči zúžený výhľad kvôli raincoveru a začína plakať. Stojíme dlho, no on neprestáva, a tak opäť volíme metódu Janka a Matúš vo vaku na bruchu, a ja s nosičom a ruksakom. Ide sa dobre, už neprší, je pekne, ale Janku bolí koleno a tak ideme pomaly.
Zložíme sa na prvej zastávke v Podhorodi a nikoho nenapadne skontrolovať rozpis odchodov autobusu. Ako chyba sa to ukáže až dve minúty pred odchodom, keď zisťujeme, že prichádzajúci autobus idúci priamo do Košíc, na našej zastávke nestojí, lebo stojí iba v strede obce. Z diaľky mávame na neho, pribrzdí, ale nezastaví. Nahnevaní sa vydávame do stredu obce, ďalší autobus ide o dve hodiny, a ešte k tomu opačným smerom cez Sobrance. Náladu nám vylepší pár dobre vychladených pív a pekne upravené sedenie v miestnej krčme. Do debaty sa pridá pár podgurážených miestnych čakajúcich na futbalový zápas a už prichádza autobus. Hlava nám padá, pozeráme von oknom na tmavú búrku nad Vihorlatom, zatiaľ čo sa Matúš plný energie promenáduje po sedadlách a obzerá na obiehajúce vozidlá.
Už vidíme svoj vežiak, kde bývame. Sme unavení, ale plný sily zo skvelého výletu a hrdí, že sme to zvládli a malému nezmizol úsmev z tváre. Pozriem sa na Janku a z očí jej vyčítam otázku: „To sme akože vážne späť v meste?“ V duchu si už len poviem: „Neboj, čoskoro pôjdeme opäť“.