Štvordňový trek hranicou s Poľskou republikou na najsevernejší bod Slovenskej republiky Modrálová a na Babiu Horu. Mapu celého treku v gpx súbore si môžete stiahnuť TU.
Účastníci zájazdu: Sandra + Zubo, Rado, Tomáš, Anička + Zaho, Tonka + Erik, Simi + Miro, Ema + Martin, Zuzka + Matej
Deň1 – 18,9 km, čas: 07:08 h:min vrátane prestávok
Doprava: vlak Košice – Kraľovany, ďalej autobusom do obce Novoť s prestupom v obci Lokce
Trasa: Novoť, štátna hranica, schronisko (chata) Krawcow Vierch, Mutňanské sedlo, Trzy kopce, schronisko Na Hali Miziovej (pod horou Pilsko)
Spanie: pri chate Hala Miziova
V piatok večer som pobalený (Odporúčaný zoznam vecí nájdete tu) a idem spať ku Sandre a Zubovi, aby sme spolu neľútostne skoro ráno išli na stanicu. Sandra a Zubo však nie sú pobalení a tak namiesto pokojného večera nás čaká ešte príprava jedla na cestu. Ideme spať neskoro a balí sa ešte aj ráno.
Na stanicu nás vezie taxikár v Škode Superb, ktorý má najazdené 600 tis. Km, a keďže vidí veľké batohy dáva sa so Zubom do reči. Spomína ako v Indii sprevádzal turistov a má za sebou okolo 1000 zoskokov padákom. Stretávame sa na Košickej stanici, avšak bez Tinky, ktorá v noci pred podnikom hrdinsky machrovala, že odnesie kolegu na chrbte. Ona to vydržala, no členok ukotvený v lodičkách nie. Snažíme sa jej lístok vrátiť, no vlakvedúca nám oznamuje, že po nastúpení už storno možné nie. Nakoniec nám po porade s kolegami ochotne vypíše potvrdenie o tom, že jedna cestujúca necestovala a máme si storno lístka riešiť cez žiadosť na úrade ŽSR.
Vystupujeme v Kraľovanoch a do odchodu autobusu máme vyše hodiny. Ja sa vyhrievam na tráve a keďže ležíme pod oknom s pútačom „Naša krčma“ vznikne zaujímavá fotografia.
Prichádza starší luxusný medzimestský autobus pôvodom z Nemecka plný mladých dievčat. Ako sa dozvedáme sú to floorbalistky idúce na súťaž. Rado udržuje konverzáciu, polovica autobusu sa smeje a odvádza pozornosť od dievčaťa, ktorému je zle. V obci Lokce vystupujeme a šofér nám pri otváraní batožinového priestoru ponúka lízanky a praje nám šťastnú cestu. Kiež by každý šofér bol taký ako on.
Pred prestupom na druhý autobus stihneme ešte pivo v miestnom pohostinstve, kde nás zarazí nás cena necelých 7 eur za 9 nápojov.
V druhom autobuse so mnou zas konverzuje dobre vyzerajúca staršia pani a chalani si robia srandu, že mám nápadníčku. Hovorí mi, že v tých horách bola a je tam pekne.
Vystupujeme z autobusu pri poslednom dome a prebaľujeme veci z cestovania na šľapanie. Popri tom nám domáca pani ochotne naplní všetky fľaše s vodou. Pokračujeme po asfaltke a na hraničnom priechode odbočujeme po značke do lesa. Je už teplo a my len dúfame, že čo najväčšiu časť cesty dnes pôjdeme po lese, tak ako nám to mapa predpovedá. Prianie sa plní a v lese sa šľape obzvlášť príjemne.
Na hrebeni si robíme krátku zastávku na poľskej chate – schronisko Krawcow Vierch, horskej služby s ubytovaním a pijeme pivo. Pokračujeme ďalej po hrebeni hore, dole, hore, dole.
Po celom dni prichádzame do lyžiarskeho strediska Pilsko s obrovskou horskou chatou. Poteší nás voľne prístupná turistická kuchynka s vodou, drezom, rýchlovarnou kanvicou a lavicami. Ema má požičaný stan od sestry a tak špekulujeme ako ho zložiť, má však vnútornú a vonkajšiu časť ktoré majú byť spojené a nie sú. Po dlhšom kombinovaní sa to Zubovi podarí. Začína kropiť, ale nám to nevadí stany už sú rozložené, tak sa poberáme do kuchynky pripraviť si fajné jedlo. V kuchynke sa zdržíme a vzájomne ochutnávame domáce pálenky, veď jej máme dosť celkovo min. 6 litrov. Stávajú sa z nás pravdepodobne najviditeľnejší a najpočuteľnejší turisti široko ďaleko.
V noci, je už väčšina zalezená v stane, skalná štvorka si však dáva cigaretku pri vrcholovej kabíne vleku a vyrehotaní híkame nad každým zablesknutím prichádzajúcej búrky v diaľke. Zaleziem do spacáku a kričím na Sandru, že podľa článku o správaní sa v búrke na horách, ktorý dala na svojej ploche zdieľať pred dvoma dňami, sa má človek v čase búrky držať od kovovej konštrukcie minimálne 20 metrov. A my sme rozložili stanový tábor priamo pri hornom stĺpe vleku. V noci sa párkrát zobudím na záblesky, ktoré presvietia aj viečka, počujem ako sa na nás valia búrky z troch strán ale napriek tomu, sa snažím z hlavy vytesniť myšlienku, že ležíme v ideálnej pozícii najbližšej cesty blesku na zem.
Deň2 – 20,2 km, čas: 07:56 h:min vrátane prestávok
Trasa: S. Hliny (štátna hranica), Pod Beskydom Kryzowskym, Martoša, Horné Gluchačky, Modrálová
Spanie: na lúke Modrálová pri rozbitej útulni (v ktorej sa dá prespať iba v prípade núdze)
Ráno výdatne prší a tak radšej zostávame v reštaurácii v chate a objednávame si fritky (hranolky) a pivo. Pálenka nám zas robí veselého spoločníka. Poobede prestáva liať, počasie by sa podľa predpovede malo zlepšiť, stále je však vlhko a hmlisto, a tak vynechávame vrchol Pilsko, na ktorom by sme ajtak nič nevideli, a vyrážame dole zjazdovkou, na ktorej niektorí padajú ako hrušky a končia rozplácnutí v blate. Prechádzame lesom, v ktorom sa z mokrej pôdy tvorí vlhký opar. Počujeme v tichu iba tlmené padanie kvapiek na zem. Fotím túto záhadnú atmosféru a som rád, že neprší, pretože toto je na šľapanie úplne ideálne počasie.
Po dlhšom zostupe prechádzame opäť cez cestný hraničný priechod, kde si niektorí v stánku kupujú ovčí syr a oštiepok. Syr je ozaj chutný. Čaká nás ešte dlhá cesta a tak vyrážame.
Na začiatku je krátky takmer kolmý stupák, ktorý sa hneď prelomí do dlhšieho mierneho stúpania. Aj keď mraky ustupujú v lese je stále príjemne a šľape sa dobre. Anička šľape ako drak, má predsa nový batoh. Cesta je príjemná a zaujímavá, ale dlhá. Postupne sa viac a viac zastavujeme pri čučoriedkových kríkoch a naše ústa postupne naberajú tmavomodrý odtieň. Po dlhom stúpaní sa nám konečne odhalí náš zajtrajší cieľ, Babia hora. Je ozaj obrovská. Aj keď je relatívne blízko, pokračujeme okľukou na sever po hrebeni. Cestou míňame obrovský skautský lesný tábor s veľkým množstvom polootvorených prístreškov z guľatiny. Dochádza nám voda, nižšie na lúke však nachádzame druhý tábor, kde si dopĺňame zásoby vody.
Prechádzame rozbahnenou lúkou, obchádzame kaluže a začíname nekonečný stúpák na Modrálovú. Prešľapujem z nohy na nohu, fučím, ale ide sa mi dobre. Keď už by sme podľa vzdialenosti a času tam mali byť, zistíme, že nám do cieľa chýba ešte trištvrte-hodina, navyše ešte príkrejším svahom ako sme šli doteraz. Ide sa mi dobre, ale mám už vážne dosť. Slnko je už nízko a začína stromy sfarbovať do žlta a tak na horizonte vyberám fotoaparát a fotím skvelú atmosféru.
Rozkladáme sa na lúke, časť partie rozkladá stany a časť pripravuje drevo na oheň. Útulňa aj s prameňom je kúsok pod hrebeňom v strede lúky. Je však rozbitá a špinavá, prespali by sme tam iba v prípade núdze, a tak radšej staviame stany. Fotografujem jedny z najkrajších fotografií tvorenia tábora a Erik telefónom natáča časozberné video.
Pomaly sa stmieva tak sa schádzame pri ohnisku. Podpalku máme dobrú, no nechce vzplanúť. A tak Rada napadne, že to podpálime s varičom. Dal ho však do vodorovnej polohy a ventil otvoril naplno a tak časť plynu vytekala na zem. Najprv ten obrovský plameň vyzeral zábavne, no v sekunde vzplanul plyn na zemi a bolo po srande. Zubo sa podvedome zachoval obetavo a skryl sa za Rada J. Všetci sme uskočili a začali rozoberať čo ďalej. Prvý nápad bol, nechať to vyhorieť, ale bomba bola plná a nemalo to význam. A tak sa Rado rozhodne chopil situácie, bombu vyslobodil z plameňa a ventil zatvoril.
Už je tma, neustále pocmurkávame z pálenky a máme dobrú náladu. Erik púšťa pesničky na bezdrôtovom reproduktore, štafetu však preberá Rado, a my len premýšľame ako ho umlčať. Aj keď nám to lezie na nervy, z Rada je sranda, a pravda je, že pri výletoch s ním to proste k tomu patrí.
Popíjanie priamo z fľaše je zákerné, pretože nikto nevie, koľko vlastne pije a tak sa to mne a Sandre stáva osudným. Sandra nakoniec so Zubovou oporou grcká do trávy a na druhý deň tam hľadá čelovú lampu, ktorú tam pravdepodobne stratila. Ja ani netuším ako som sa dostal do stanu a budím sa až ráno.
Deň3 – 16,8 km, čas: 08:00 h:min vrátane prestávok
Trasa: Jalovecké s., Jalowiecka, rázc., Flickowe Roztaje, Markowe Szczawinmy, Brona przet., Babia hora 1723 m.n.m., Hájovňa na Rovniach
Spanie: na lúke Hájovňa na Rovniach (tam kde Hviezdoslav napísal Hájnikovu ženu)
Vstávame do pekného rána. Výhľad na severnú Poľskú stranu je perfektný. Biele baránky putujúce oblohou zakrývajú lúky, pasienky a malé zhluky obydlí.
Ideme rovinkou a za krátko sme na najsevernejšom bode Slovenskej republiky. Fotíme sa na najsevernejšom betónovom miľníku štátnej hranice a hneď pokračujeme krátkym prudkým padákom do Jaloveckého sedla.
Na Jaloveckom a rázcestí zisťujeme, že ak obídeme Malú babiu horu, môžeme si odpočinúť na veľkej Poľskej chate Markove Szczawiny. Neváhame a vydávame sa po mierne stúpajúcej upravenej ceste s rovnými stromami a nedotknutým lesom.
Priamo pred chatou nás odchytáva správca a vysvetľuje nám, že v poľskom národnom parku je vodiť psy zakázané. Pod hrozbou pokuty 60 eur, Aničke, Zahovi a Bogymu radšej odporúča vrátiť sa chodníkom odkiaľ prišli a pokračovať na slovenskú stranu cez Malú Babiu horu. Poľská chata je úplne nová, otvorená pred rokom. Dávame si výbornú polievku Žurek a načerpáme sily, lebo nás čaká riadny stúpák.
Poliaci to majú vymyslené, chodník je vykladaný kameňom a prudké stúpanie spríjemňujú schody. Vystúpame opäť na pohraničie, výhľad do diaľky je perfektný a miesto upravené. Pokračujeme pohraničným parádnym chodníkom medzi kosodrevinou a stále stúpame. V polovici zazrieme vrchol Babej hory. Na vrchole sa dozvedáme, že ju miestni volajú aj Diablova hora, kvôli prudkým zmenám počasia. Ešteže je na vrchole postavený kamenný múr a vytvára príjemné závetrie.
Dolu schádzame smerom na Slovenskú stranu. To je hneď poznať, lebo chodník je upravený asi len 100 m a potom sa mení na prašnú cestu so stredne veľkými uvoľnenými kameňmi. S ruksakmi je to veľmi nepríjemné, lebo na vzdialenosti 2,5 km klesneme o 1000 výškových metrov. Cestou míňame dva pramene a dva otvorené prístrešky na odpočinok a prespatie v prípade núdze. Tam kde končí kosodrevina začína les, teda skôr rúbanisko, keďže už sme na Slovensku.
Prichádzame na lúku pri Hájovni na Rovniach a vidíme prvú asfaltovú cestu. Pri hájovni, kde Hviezdoslav napísal Hájnikovu ženu je posedenie s výhľadom na Nízke a Vysoké Tatry a tak zostávame na okraji lúky pri lese a staviame stany. Po vytvorení tábora sa zberáme k neďalekému potoku a riadne sa umývame. Zubo a Rado dokonca urobí aj pár temp. V tom prichádzajú aj Zaho s Aničkou a Bogy. Sme radi, že sme sa stretli a všetko je fajn.
Večer sedíme na laviciach a varíme si čaj z plodov blízkej lipy. Nálada je výborná a keďže je pekné počasie tak s Radom spíme vonku. Ja sa prikrývam pršiplášťom pre prípad, že by začalo pršať, čo nad ránom dosť oľutujem, keďže som sa v spacáku veľmi spotil a pršiplášť so spacákom bol úplne premočený a bolo mi potom chladno. Nabudúce už nato musím pamätať, aby som nechal priestor aj na „vetranie“ aby som zostal suchý. Rado mal spacák mokrý iba z vrchu, aj to na rannom slnku hneď obschol.
Deň4 – 5,9 km, čas: 02:22 h:min vrátane prestávok
Trasa: Slaná voda, Oravská Polhora
Noc bola úžasná, ticho, nad nami milión hviezd, pár satelitov, pár blikajúcich svetiel lietadiel a jedna úžasná mliečna dráha. Snažil som sa vychutnať si každú jednu sekundu.
Ráno je slnečné a teplé a tak v dobrej nálade balíme a vyrážame na cestu. Aj keď prostredie je parádne, cesta je trochu nudná, keďže kráčame po širokej spevnenej zvážnici. Škoda, Hviezdoslavova aleja je úplne vyrúbaná.
Cestou stretávame oproti nám idúci pár plaziacich sa a upotených starších Českých turistov. Sú oblečený veľmi na ľahko, v mäkších turistických topánkach s malým ruksakom, do ktorého sa ledva vojde fľaša vody a pýtajú sa nás ako ďaleko to je na tú Poľskú chatu, že si tam plánujú dať čaj a vrátiť sa cez Babiu horu späť. Sandra odpovedá, že na Babiu horu je to takých 6 km, ale že stúpanie je veľmi príkre, a že dostať sa tam je riadny záber, nieto aby z Babej hory zišli na tú Poľskú chatu a ešte sa aj v ten istý deň vrátili späť. Oni ale milo poďakujú a pokračujú v ceste.
Prichádzame do bývalých kúpeľov Slaná voda, kde je zrekonštruovaná socialistická drevená chata, vonku hrá hudba a deti sa s krikom bezstarostne hrajú pod dohľadom vedúcich.
Pivo majú len fľaškové, ale čo už, dáme si, chvíľu pozorujeme deti a pokračujeme asfaltkou do Oravskej polhory.
Cestou sa ešte na informačných tabuliach dozvedáme že v druhej polovici 19-teho a začiatkom 20-teho storočia tu boli známe kúpele, o ktorých sa hovorí ako o zaniknutom Oravskom klenote. Ide o jódovo-brómovú rapu (minerálne vody s prevahou chloridu sodného) ropného pôvodu s pestrou chemickou skladbou. Viaceré látky obsahuje v pomerne veľkých množstvách a tak mineralizáciou prevyšuje všetky pramene na Slovensku. Kúpele však zanikli počas vojny, kedy boli natoľko zničené a rozobraté, že sa ich nepodarilo obnoviť.
Kráčame otvorenou krajinou a spokojne po dobrom výlete sa obzeráme poza plecia za honosnou Babou horou.
Zastavujeme na zastávke uprostred dediny, pozeráme na cestovný poriadok a v tom ako na zavolanie práve prichádza autobus. Natešený, že nemusíme čakať nasadáme.
V Námestove hľadáme, a nakoniec blízko pekne zrekonštruovanej zátoky s upraveným brehom priehrady nachádzame otvorenú reštauráciu „U Gazdu“, a presviedčame ich aby nás obslúžili vonku. Jedlo bolo výborné, môžeme len odporučiť. Pijeme pivo a preberáme ako nám tento výlet vyšiel a počasie nám prialo.
Vo vlaku smerujúcom domov sa usalašíme do sedadiel a ponárame sa do snov o ďalšom výlete.
Pri prestupe v Kraľovanoch sa snažíme vrátiť nevyužitý lístok. Veľmi neochotná pani za okienkom nám tvrdí, že je to nemožné. Nemožné, však spravia možným na stanici v Košiciach a peniaze nám bez problémov vracajú späť.