Vzdialenosť: 80 km väčšinu s 20 kg batohom

Mapu celého treku v gpx súbore si môžete stiahnuť TU.

Neviem čo som mal od tejto krajiny vsunutej medzi Ruskom a Tureckom očakávať. Od tej hornatej krajiny s neprívetivým ľadovým Kaukazom, starobylou históriou, vlastným písmom, hrdým a silným národom odolávajúcim nájazdom a dobývaniu, s vlastným životom podľa nepísaných pravidiel a skvelou kuchyňou.

 Dobré rady, alebo čo by ste o Gruzínsku určite mali vedieť:

1. Plynová kartuša (radšej na letisku nepoužívajte výraz bomba) na varenie v horách sa dá kúpiť v kiosku na letisku. Mali ale len veľkú.
2. Takisto sa dá v kiosku vybaviť odvoz taxíkom do mesta. Výhodou je, že cena je primeraná a pevne stanovená a tak za zbytočne nemusíte nechať „obtiahnuť“ taxikárom.
3. Mashrutky (malé dodávkové autobusy) odchádzajú z autobusovej stanice, zvyčajne hneď ráno, ale až keď je mini-bus alebo dodávka celkom obsadená cestujúcimi.
4. Lístok na mashrutku sa kupuje v pokladni, kde vám pani na papierový lístok napíše „potvrdenie“ a zaplatíte pevne stanovenú sumu podľa cieľovej destinácie. Ceny sú rozličné nielen kvôli vzdialenosti ale najmä náročnosti (trvania) cesty.
5. Odvoz z horských miest na odľahlé horské dediny sa dá vybaviť u off-road taxi. Cena sa dá zjednávať.
6. Najhlavnejším tipom je plánovať si trasu len po vyznačených chodníkoch, lebo tie nevyznačené nemusia byť úplné prechodné. Naproti tomu, ak pôjdete nevyznačenou trasou, zažijete ozajstnú divočinu.
7. Na niektorých úsekoch v dolinách turistický chodník prechádza cez väčší potok alebo malú riečku. Na týchto miestach sú doobeda zvyčajne domáci s koňmi, pomocou ktorých je možné rieku prebrodiť. Ak sa rozhodnete rieku prebrodiť sami v teniskách alebo šľapkách, je to jednoduchšie ráno ako večer. Večer je už v koryte množstvo vody z topiaceho sa ľadovca a brodenie by som rozhodne neodporúčal! Aj keď to vyzerá, že voda je plytká, prúdy zvyknú byť veľmi silné.
8. Keďže veľa áut je z dovozu, veľa z nich má volant na pravej strane.
9. V mestách sú policajné autá v americkom štýle, stále majú zapnuté majáky aby boli viditeľní. V mestách sme sa cítili rovnako bezpečne ako u nás, ale aj tak si určite treba dávať pozor na klasické „obťahovanie“ neprimeranými cenami pre turistov.
10. V horských dedinách je pitná voda privedená zo záchytných nádrží nad dedinou a  nie je nijak upravovaná. Ak je vody dostatok, nechávajú kohútiky otvorené aby bola stále čerstvá, odtečená.
11. V horských oblastiach môžu byť každú noc búrky z vyparujúcej sa vlhkosti z ľadovcov.
12. My sme trek išli na prelome augusta a septembra a bolo veľmi vhodné počasie na turistiku (ani teplo ani zima) a aj pramene boli výdatné a s vodou teda problém nebol. Ale kamarátka, ktorá tento trek šla o mesiac a pol skôr hovorila, že na hrebeni bol úpek a vody bolo v prameňoch veľmi málo.

Vybrali sme si trek, azda najznámejší v celom Gruzínsku z Mestie do Ushguli hlavne preto, že je dostupný z mesta Kutaisi (ajtak nám cesta trvala celý deň) aj napriek tomu, že sme chceli stanovať vonku, chceli sme mať po ceste po ruke nejaké ubytovanie, kde by sa dalo ochutnať domácu kuchyňu a prespať v prípade zlého počasia. Tento trek ponúka po ceste viacero obcí, kde môžete v množstve guesthousov každý deň túry využiť obe možnosti.

Deň 1

Trasa a doprava: Letisko Budapešť – Letisko Kutaisi (lietadlo) – autobusová stanica Kutaisi (taxi) – Mestia (marshrutka) – Ushguli (offroad taxi)

Čas: 04:00 – 18:00 h:min

Spanie: guesthouse Ushguli

Na letisku v kiosku kupujeme plynovú cestovnú kartušu (majú iba veľkú) 20 LAR a lístku na taxík (cena bola pevne stanovená) Letisko Kutaisi, Kutaisi autobusová stanica 5 LAR/os.

Je 6:30 nechali sme sa odviezť 25 km na autobusovú stanicu, kde nám ďalší taxikári poradili presne ktorá marhsrutka pôjde do Mestie. Vodič nám povedal, že odvoz odchádza až po naplnení pasažiermi, čo podľa dňa a kapacity mini-dodávky môže trvať rôzne dlho. Takže čakáme kým sa naplní a tak pôjdeme. Lístky kupujeme u pani v pokladni, ktorá nám dá papierový, rukou vypísaný lístok. Cena bola pevne stanovená 25 LAR / os. Boli sme prekvapení, keď nám vodič kázal nasadiť raincovery, a hneď nato naše batohy skončili v záhradke na streche (ešteže v ten deň nepršalo).

O 9:00 dorazí posledný cestujúci a my vyrážame. Mladý šofér jazdí, ako keby sme práve vykradli banku a boli na úteku pred zákonom. Pozerám na tachometer, aj keď sa mi zdá, že nemeria presne a ideme oveľa rýchlejšie, ukazuje 100 km/h, alebo je to skôr 100 míľ za hodinu? Nezáleží na tom, či sme v obci alebo mimo obce. Ak idú oproti policajti, iba im zabliká, zatrúbi a pokračujeme ďalej. Inak policajti, tí majú presne také autá ako v amerických filmoch. Obrovské Fordy s vidlicovým šesťvalcom a nárazovým rámom vpredu. Majáky majú stále zapnuté, aby ich bolo vidieť aj počuťa ukázali že sú stále na blízku.

Prvý krát zastavujeme po 2,5 h pri odbočke z hlavnej cesty smerom na hory. Márne hľadáme WC, šofér iba odvrkne, že najbližšie je 40 km. A tak po dlhšom hľadaní okupujeme WC pre zamestnancov mini-marketu v priľahlom dvore.

Doteraz sme cestovali rovinou medzi obcami. Teraz začíname stúpať, pribúdajú zákruty a zrázy, hádže nás zo strany na stranu. Prechádzame okolo jazera a opäť zastavujeme. Dávame si pivo v bufete s výhľadom na tyrkysovú hladinu. Ideme ďalej, stúpame popri horskej rieke v rokline. Spenená voda hučí, gumy pištia, cesta sa mení z asfaltovej na betónovú. Čím vyššie stúpame tým sa zákruty zostrujú. Obieha nás druhá marshrutka, ktorá vyrazila spolu s nami z Kutaisi. Ideme v jej závese a v tuneli obiehame 4 autá naraz. Hneď ako vyjdeme z tunela do ostrej zákruty a stihneme sa zaradiť oproti preletí nákladiak z cisternou. Obrovský risk, na Slovensku by sa to považovalo za bezohľadnú a riskantnú jazdu, ale snažím sa myslieť nato, že v Gruzínsku je takéto riskovanie asi normálne. Najviac zarážajúce je, že po takomto šialenom predbiehaní sme asi o 250 m zastavili, lebo šofér si chcel „odskočiť“ a všetky autá nás aj tak predbehli.

Cesta už je samá zákruta a takmer žiaden rovný úsek. Zapieram sa rukami do sedadla pred sebou, nohy mám zakliesnené o ich nohy a aj tak sa neviem udržať v sedadle. Míňame všadeprítomný dobytok, prechádzajúce sa a ležiace kravy na ceste, no šofér ani nemihne brvou a drží nohu na plyne.

Prichádzame do Mestie. Cesta trvala celkovo 5 hodín.

Láka nás voňavá pizza, my však ideme zháňať odvoz do Ushguli. Oslovíme viacerých ľudí, panie v cestovných pokladniach/agentúrach i taxikárov, ale nezoberieme nič, pretože ceny sa nám zdali byť privysoké a okrem toho hovorili, že aj tak pôjdu až ráno. Ponuky za jednosmerný odvoz sú 30-45 LAR/ 1 os. Sedíme pred infocentrom, aby sme si kúpili mapu a nakoniec prichádza známi taxikárov, ktorých sme sa pýtali na ceny a dáva nám ponuku 110 LAR / 4 os. Ideme teda terénnym Mitsubishi s volantom na pravej strane. Cesta je najprv betónová, ale tá sa čoskoro stráca a mení sa na pravú off-roadovú, ledva zjazdnú cestu roklinou. Stretávame buldozér, ktorý sa snaží zrovnať povrch cesty. Začíname chápať, prečo je cena za 45 km dlhú trasu 110 LAR a trvá vyše 2 h. Vodič pritom auto vôbec nešetrí.

Prichádzame do Ushguli a vidíme obranné veže. Je tam plno guesthousov, my prejdeme celou dedinkou, obídeme asi 4 a vyberáme podľa ceny a vonkajšieho vzhľadu. Nakoniec vybavujeme jeden za 20 LAR noc a 20 LAR raňajky / os. Spíme v izbách, pri ktorých sú v miestnostiach poznášané harampádia z obce a pani domáca tomu hovorí múzeum. Na prízemí sa dá aj osprchovať a WC bolo aj vonkajšie čupiace aj vnútorné splachovacie.

Keďže je slnko ešte vysoko, tak hľadáme prvú reštauráciu a ideme okúsiť prvé jedlo a pivo. Po miernom prehováraní vyberáme stôl, stoličky a slnečník a presúvame ho na miesto, kde je parádny výhľad z verandy. Chutná polievka nám zahrieva bruchá a pivo s výhľadom na dolinu, hory a ľadovec chutí ozaj skvele. Ceny jedla a pitia sú nižšie ako u nás v bežnom meste.

 

Keď už je slnko nad obzorom, rýchlo platíme a vyberáme sa ešte na krátku prechádzku mestom.

Tradičný smer tohto treku  je z Mestie do Ushguli, aby ste svoju cestu zakončili v tom najodľahlejšom a najkrajšom mestečku. Kvôli tomu, že sme chceli prvé noci tráviť sami a stanovať v horách a postupne sa „vracať“ do civilizácie, zvolili sme opačný smer. Vzhľadom k podmienkam a terénu to bol dobrý nápad, ale boli sme radi, že sme si Ushguli poriadne prezreli, lebo za celý trek sme už také pekné mestečko/dedinku nevideli.     

Deň 2

Trasa: Ushguli – ľadovec Khaldeglacier

Vzdialenosť 12,5 km, čas 8 h 30 min, stúpanie 1050 m, klesanie 474 m, so sedlom vo výške 3085 m.n.m.

Spanie: na lúke pod ľadovcom Khalde vo výške 2700 m.n.m.

Ráno nám domáca pani pripraví bohaté raňajky v jej kuchyni. Boli výborné. Máme syrové khachapuri, ryžový hráškovo kukuricový šalát, nakrájaná paradajka a uhorka s kôprom, ovčí syr so Svanskou korenenou soľou, čaj, kakao a chlieb.

Vychádzame s dediny a mierime cestou k ľadovcu Shkhara. Odbočujeme na cestu podľa GPS, ktorá by mala viesť do sedla pod vrcholom Karat.

Prechádzame na ľavú stranu potoka (čo sa neskôr ukáže ako osudná chyba), chodník sa zrazu stráca, lebo nebol vyznačený na mape ako oficiálny a teda vôbec nie je prechodený. Je to šialený stupák, ktorý sa stále zhoršuje. Už je nám tráva aj po pás a nevidíme kam stúpajú nohy. Nevieme kade ďalej. Ani hore ani dolu. Po hodine nevládzeme, robíme si prestávku a dohadujeme sa na ďalšom postupe. Dole to už nejde, tak aj napriek riziku, že by hrebeň nebol prechodný, rozhodujeme sa ísť hore prudkým svahom a hľadáme najprechodnejšiu cestu, kde to bolo menej strmšie. Pri stúpaní sa neustále zachytávam rukami trsov trávy, ktoré sú v úrovni ramien. Na vydýchanie si robíme prestávku, každých pár krokov. Bojím sa každého zakopnutia, ktoré by znamenalo nepríjemný dlhý pád kotúľom aj niekoľko desiatok metrov dolu kopcom.

Po úmornom stúpaní (asi najťažšom v živote) sme konečne na hrebeni cca 3100 m.n.m.. Na hrebeni sme podľa intuície vyšli v tom správnom mieste a je celkom rovný a priechodný. Sandra so zubom si zvolili inú trasu, majú ju ťažšiu, sú tam uvoľnené a šmýkajúce sa kamene a tak Ljubo ešte schádza pomôcť Sandre s batohom. Iróniou je, že z hora vidíme chodník, ktorý sme stratili. Kocháme sa prekrásnym výhľadom okolo na ľadovce a obrovskú kamenno ľadovcovú morénu. Zo sedla zostupujeme dole asi 300 výškových metrov, najprv je to strmý svah ide sa zle, členky dostávajú zabraťu, kamene sa sypú. Potom sa náklon zníži a už sa ide dobre.

Stanujeme vľavo pod vrcholom Karat na peknej lúke, kde sme našli pár rovných miest s parádnym výhľadom na ľadovec Khalde a občas počujeme ako sa dolu zosype trochu skál a ľadu. Blízko je potok, kde naberáme vodu a varíme.

Ljubo sa rozhodne spať vonku a otestovať požičanú celtu. Keďže je to vonku naša prvá noc a neviem čo nás čaká, neriskujem zvlhnutý spací vak a tak radšej volím istotu a pohodlie v stane. To ešte netuším, že je to tá najkrajšia, ale aj posledná noc v divočine, keďže nasledujúce ráno pri balení Zubo zlomí tyčku od stanu a nasledujúce dni už budeme spať len v guesthousoch.

Večer nemôžem zaspať, lebo je to zatiaľ najkrajšie miesto, na ktorom spíme a tak si píšem zápisky z uplynulého dňa a myslím nato, že to bola obrovská školácka chyba vydať sa podľa trasy GPS, ktorú sme našli na internete a nepozrieť si popis trasy. Ešteže bolo dobré počasie, inak by mohla byť situácia veľmi kritická. Na druhej strane sme si aspoň zažili ozajstnejšiu divočinu.

Deň 3

Trasa: ľadovec Khalde – Adishi

Vzdialenosť 18,7 km, čas 10 h 30 min, stúpanie 518 m, klesanie 1036 m, so sedlom vo výške 2500 m.n.m.

Spanie: Guesthouse Tarzan v Adishi

Ráno balíme, je pekne aj keď niekde vzadu počujeme hromy. Pri zostupe trochu spŕchne. Prichádzame na kosodrevinou porastený okraj  ľadovcovej skalnej morény s prudkými svahmi z ktorých sa sypú skaly. Hľadáme schodnú cestu. Všade sú malé kamene čo sa sypú a obrovské snáď statické balvany. Pod kameňmi vidíme niekoľkometrovú ľadovcovú vrstvu. S predstavou zosuvu a uviaznutia, so stiahnutým zadkom čo najrýchlejšie prechádzame kamenné pole. Po veľkých skalách sa ide dobre, ale aj malý násyp je prekážkou pretože sa z neho voľné kamene zosúvajú dole. Konečne prejdeme na druhú stranu. Celkovo to trvalo 3 hodiny, kým sme našli cestu cez kamenné pole.

Na druhej strane je už cesta dobrá, chodník je aspoň chvíľu viditeľný. Keď vychádzame pod morénou chodník je stále viditeľný vo vysokej tráve, ale keďže ideme pozdĺž prudkého svahu slabo vychodený chodník je šikmý a na tráve sa pekelne šmýka. Členky dostávajú zabrať, sily rýchlo ubúdajú. V hlbokej tráve sa snažím odhadnúť sklon chodníka a našľapujem tak, aby som míňal vysoké trsy trávy. Medzi trsmi je však niekde diera a tak viackrát padám medzi bodliaky. Už mám dosť a pri poslednom páde prosím Ljuba aby mi pomohol zdvihnúť sa zo zeme. Chvíľu je chodník rovnejší a tak zastavujeme a dopĺňame energiu sušeným ovocím. Asi 400 m pred napojením na oficiálny chodník je chodník taký šikmý, že cítim ako sa mi robia otlaky, ktoré som doteraz nikdy nemal.

Konečne sme na oficiálnom chodníku, ktorý je celkom rovný a vyšliapaný. V doline je prameň, kde sa schladzujeme a naberáme vodu.

Vo svojom vnútri sa teším, že už sme na chodníku, ktorý nám prinesie istotu, bezpečie a pohodu v šliapaní, ale zároveň som sklamaný, že sa skončila časť túry po nedotknutej krajine i keď bola veľmi náročná.

Ak by sme sa na tom neoficiálnom chodníku nestratili najviac energie, výstup do sedla, ktorý sa ide traverzom by bol úplne bezproblémový. Ide sa mi dobre, ale som unavený a je mi už trochu teplo a tak idem pomaly a predychávam. Na ceste stretávame viacero skupín ľudí. Vidím ako hore do sedla prichádza Zubo asi s 25 minútovým náskokom a krátko po ňom i Ljubo. Hore si dávame dlhšiu obedňajšiu prestávku a vychutnávame si výhľad na okolie.

Vynechávame zachádzku po hrebeni, kde by bol asi najvyšší a najlepší výhľad celého treku na ľadovec Tetnuldi a Gistola, pretože sme trochu unavení, a aj tak sme za posledné dni tej divočiny videli dosť. Ale hlavne nemáme čas a tak radšej zostupujeme rýchlo dole.

Cestou dole je úžasný výhľad na celú dolinu až do Adishi, veľa fotíme. Druhá časť zostupu je veľmi prudká, sme opäť radi, že sme išli z opačnej strany. Prichádzame ku rieke a už z diaľky počuť hukot valiacej sa vody.

Keďže je po obede a kone tu už nie sú, hľadáme miesto, kde sa rieka rozvetvuje na menšie, pomalšie a plytkejšie prúdy. Vyzúvame si turistické topánky, obúvame sandále alebo tenisky a najdôležitejšie veci si pre istotu balíme do nepremokavého batohu. Po viacerých pokusoch o prebrodenie malých ramien sa vždy dostaneme k najsilnejšiemu prúdu na miesto, kde je tok nepriechodný. Na prvý pohľad to tak nevyzerá, ale aj po kolená vysoký prúd vody je taký silný, že máme voči nemu veľký rešpekt a ani s pomocou turistických palíc na udržanie stability radšej neriskujeme prinajlepšom len okúpanie a pomaly to vzdávame. Navyše voda je dosť ľadová a už po pár sekundách vo vode nás nohy začínajú bolieť. V pozadí však vidíme dvoch postarších pánov ako sa im podarí prejsť na druhú stranu. Ideme ich smerom a skúšame to po ich stopách. Na mieste, kde sa to podarilo tým pánom je z brehu naklonený kmeň brezy, po ktorom by sa dal ten najsilnejší prúd preliezť. Zubo neváha vylezie na kmeň a my mu podávame batohy. Batohy sú však veľmi ťažké a nie je jednoduché zdvihnúť ich nad hlavu pri balancovaní na kameňoch vo vode. Ljubo stoji v strede toku zapretý o konáre a podáva Zubovi batohy, ja ich prenášam cez prvú časť potoka. Zubo má čo robiť, no našťastie mu z brehu prichádza na pomoc chalan a pomáha mu zniesť batohy na breh. Vďaka mu za pomoc, ešteže tam bol.

Po prenesení batohov prechádzame aj my. Ako posledná ide Sandra a Zubo už má dosť a tak sa Sandra pošmykne a chvíľu visí prichytená o kmeň s nohami vo vode. Už sme všetci na brehu a ja celý zdesený pozorujem ako sa breza postupne nakláňa do vody a korene sa pomaly ukazujú v trhlinách z brehu z ktorého voda berie pôdu …

Ten chalan čo nám pomáhal s batohmi sa čudoval, prečo sme toľko riskovali, keď sme mali výbavu na prenocovanie.

Sušíme sa, zohrievame a prezúvame. Neprejdeme ani 40 m a fotíme na peknej rovnej lúke s za lesíkom pri potôčiku s výhľadom na kopec. O minútu však zistíme, že chodník pokračuje za potôčikom, ktorý však tiež musíme prebrodiť a tak si tortúru s obúvaním a prezúvaním zopakujeme. Celý prechod cez rieku nám zabral asi 2 hodiny.

Aj keď tam boli nádherné miesta na stanovanie, Sandra nemá chuť tu ostať spať, keď sme si už dali toľko námahy s prekonaním rieky. Prechádzame popri koryte v širokej doline celkom pozvoľným klesaním do Adishi. Cesta ubieha rýchlo, aj keď sme unavení. Sme už na dosah dediny, keď je slnko už nad obzorom. Pomaly sa stmieva a chodník nám blokujú kravy, vracajúce sa domov z paše. Prichádzame k prvému guesthousu Tarzan a pýtame sa na ubytovanie. Cenu sme dohodli 50 LAR večera a noc, a 50 LAR raňajky / osoba. (boli tie ranajky tak vela? sa mi nesce veriť ze sme dali z aranajky tolko co za spanie i s  vecerou) Chlapík povie OK, otvára nám bránku a pozýva nás dnu. Sme v izbe, z ktorej si domáca pani ešte berie potrebné osobné veci a ostatné necháva tam. Zjavne nám poskytli svoju izbu. Pýta sa či chceme večerať a my hovoríme, že áno. O pol hodinu sedíme pri prestretom stole na chodbe aj so staršími pánmi, ktorí prebrodili rieku. Sú to postarší vyše 60 roční Nemci na dôchodku a všetko berú športovo. Keď im vravíme, že to brodenie bolo celkom “adventure”, tak odpovedajú pre vás možno adventure, pre nás však “drama”. Jednému z nich sa podarilo v riečke aj celkom “okúpať” a hlavne stratiť okuliare. Rozprávame sa spolu o krajinách, horách a európskej únii a nestačíme sa čudovať, čo všetko nám na stôl domáci pripravili. Množstvo tanierov pečeného mäsa, paradajky, uhorky, v cesnakovom náleve, chutné chačapuri, koláč, čaj. Všetkého sme mali na stole dostatok, dokonca nám dali asi 0,5 litra domácej pálenky ChaCha (čača) a povedali, že je to darček. Gruzínci sú ozaj pohostinní.

 

Deň 4

Trasa: Adishi- Zabeshi

Vzdialenosť 12,7 km, čas 4 h 45 min, stúpanie 415, klesanie 881 m, so sedlom vo výške 2501 m.n.m.

Spanie: gueshouse Zabeshi

V noci je búrka a výdatne prší. Prehadzujem sa na posteli s pružným pletivom, do ktorého keď si ľahnete, tak máte panvu a brucho nižšie o 40 cm ako hlavu a nohy. Ráno vstávame, dávame si opäť výdatné raňajky aj s Nemcami a pochutnávame si na národnej smaženej placke z ovčieho syra, opekaných zemiakoch, na syre a zelenine.

Na letisku sme kúpili dve veľké bomby, ale keďže už máme zlomenú tyčku od jedného stanu a budeme musieť spať už asi len v guesthousoch, tak aj jedna bomba nám je dosť a nechce sa nám tú druhú nosiť. Ponúkame ju partii židov, ktorí si varia kóšer jedlo. Aké ironické, ponúkať židom plyn aj keď v turistickej kartuši. Chalan nakoniec bombu zoberie, poďakuje. Rozhorčujeme sa, že nám za ňu ani nič neponúkol. A čo sa vlastne ešte čudujeme, keď dáme židom plyn a ešte očakávame zavďačenie.

Vyrážame na túru, stúpame, obzeráme sa za dedinou strácajúcou sa v údolí. Ideme pekným vlhkým lesom, neskôr ideme po vrstevnici a stúpanie je len mierne. Míňame viacero prameňov. Prichádzame na cestu, po ktorej vedie nová zjazdovka s priľahlou lanovkou. Developeri prenikajú už aj do týchto miest, a je otázkou času, kedy tu vyrastú veľké apartmánové hotely a zmení sa genius loci miesta. Z výhľadu vidno veľa dolín naokolo. Schádzame dole najprv celkom mierne, na okolí počujeme nejaké búrky a občas aj zaprší, ale nezastavujeme. Dolu vidíme dedinu, výhľad je pekný, ale je to ešte ďaleko. Klesanie začína byť nepríjemné. Prichádzame do dediny a keďže sme minuli odbočku vraciame sa do dediny Zabeshi opačným smerom cestou pre autá. V Zabeshi je veľa guesthousov. Domáci sedia na priedomí, volajú na okoloidúcich a pozývajú ich do dvora.

My sme si našli taký, ktorý má aj obrannú vežu, tzv. Bashtu. Milá pani, veľmi dobre komunikujúc anglicky, nám ukazuje izby. Pýtame sa na vežu, či sa tam dá dostať a ona nám vysvetľuje, že ju prednedávnom zrekonštruovali a že ju môžeme preskúmať a ukazuje na tajné dvere v izbe maskované tapetou. Ani chvíľu nezaváhame a vyberáme si práve túto izbu. Zvedavo lezieme do veže cez dve poschodia dvoma dlhšími rebríkmi. Aj keď je z veže pekný výhľad na okolie, ten pocit byť v obrannej veži, je zvláštny. Využívame šancu a pripravíme si miesto na spanie aby sme tam v noci mohli prespať.

Dnes sme prišli skoro, lebo sme išli krátku trasu a viac menej dole kopcom. Tak máme ešte nejaký čas, obzeráme si dedinku, prechádzame cez most a mierime do rokliny, ktorá vedie ku ľadovcu Tvirbi. Roklina je úžasná, prúd ľadovcového potoka je prudký a valí sa cez veľké kamene, ktoré mu hatia cestu. Chodník je miestami veľmi úzky a nájdu sa aj kritické miesta, kde by jedno pošmyknutie znamenalo koniec. S trasúcimi sa a vysilenými nohami (ešte z predošlého dňa) opatrne prechádzam strmými zrázmi. Roklina je úžasná, nevieme sa vynadívať, veľa fotíme a dohadujeme sa, že zostaneme v dedine ešte jednu noc aby sme ju mohli prejsť celú „na ľahko“.

A tak sa vraciame späť do dediny, varíme, večeriame a oddychujeme. Pripája sa k nám dievča, brčkavá židovka, ktorá cestuje sama. Sendy sa jej pýta aký ťažký má batoh. Tvrdí, že nesie niečo okolo 10 kg a pritom si nesie oddelené riady na kóšer stravu. Oddelené hrnce, džezvu a dokonca aj panvicu. A ešte ju tomu všetkému v priebehu dvoch hodín vidíme v inej sukni a šatke.

Deň 5

Trasa: Zabeshi – ľadovec Tuibier –jedna z najlepších túr na akej som bol

Vzdialenosť a čas: v letáčiku písali 13 km, 6 – 7 h. Reálne sme prešli popri rieke MulkHura 23 km za 9h 23 min, stúpanie 909 m, klesanie 919 m. Prevýšenie: 1650 – 2332 m.n.m.

Ráno vstávame a užívame si bohaté raňajky. Domáca pani si dala ozaj záležať.

Balíme a vyberáme sa dedinou a dreveným mostom do kaňonu čo sme obzreli včera. Je síce na pohraničí s Ruskom a na vstup sa vyžaduje povolenie, ale my ho samozrejme nemáme a veríme, že nás tam nik kontrolovať nebude.

Chodník  je odbočkou z hlavnej trasy treku Mestia-Ushguli.  Je síce náročný ale tak zaujímavý, že to bol najkrajší deň treku, alebo rovno najzaujímavejšia túra, na ktorej sme boli. Za celý deň sme nikoho nestretli.

Terén je dosť členitý, rovných úsekov je málo. Kaňon je rozmanitý, po ceste je veľa zaujímavostí: vodopády, jaskyne, stará búda pohraničnej polície, skalné bloky, veľká skala, útulňa pod veľkým balvanom, viacero ľadovcov, mini-kaňon v kaňone, kamenné polia, morénové jazierka, moréna a jazero z vody stekajúcej z ľadovca.

Chodník je celkom dobre značený, ale keďže turistov tam chodí málo, tak je málo prechodený a občas dosť zarastený. Niekedy smer cesty len odhadujeme. Našťastie skalní mužíci plnia svoju úlohu a ukazujú nám cestu.

Ideme dlho, najprv cez les, potom cez skaly pripomínajúce tatranský chodník, stúpame hore a dole pri prechode bočnými prítokmi a prechádzame cez kamenné polia, kde sa zosúva kameň.

Približne v polovici cesty je stará chata pohraničnej stráže. Jedna polovica má ešte strechu a je v nej pekné miesto na prespatie.

V ¾ cesty je zas skala v ktorej je úkryt. Je tam neporiadok, ale ukryť sa pred nepriazňou počasia by sa dalo.

Postupne sa flóra stráca a začnú prevládať polia s ostrými kameňmi. Prichádzame k ľadovcovej rieke a hľadáme cestu popri koryte až ku ľadovcu.

Fotíme o 106, hory sú úžasné a nevieme sa vynadívať.

Počasie nám stále praje, nad okolitými vrchmi sa stále držia mraky, ale s výnimkou pár spŕchnutí na nás stále svieti slnko. Po 5 hodinách prichádzame až ku ľadovcu. Dáme si niečo sladké na zahryznutie a rýchlym krokom sa poberáme späť, aby sme sa vrátili ešte za vidna. Nohy sú už unavené z predošlých dní a podlamujú sa mi a trochu sa šmýkam. Preto spomaľujem, aby som mal istejší krok a nezhoršoval si tak otlaky, ktoré už mám.

Vraciame sa do dediny, slnko ešte svieti, dávame si sprchu a pochutnávame si na bohatej a chutnej večeri, ktorú nám pripravila domáca pani.

Večera: fazuľová polievka, Svaneti pizza s paradajkami, zelenina, ovčí syr, chlieb, smažené zemiaky, ryžový šalát (mrkva, petruška, kapia), Chacapuri, keksíky. Najviac nám chutil grilovaný baklažán s majonézou alebo jogurtom, cesnakom, petruškou a koriandrom.

Nápoje: malinový domáci sirup s malinami, Chacha (čača) – domáca pálenka, domáce kvevri víno – z kachetie (zrejúce v hlinených nádobách pod zemou), čaj, voda.

S Ljubom už nespíme hore vo veži, ale na posteli, proste máme dosť. Dnešná túra bola veľmi náročná, sme kaput.

Nakoniec to dobre dopadlo a bola to parádna túra. Našťastie sme to šli bez vakov a mali aj dobré počasie, lebo inak by to nebol až tak oddychový deň.

  

Deň 6

Trasa: Zabeshi-Mestia

Vzdialenosť 17,8 km, čas 5 h 40 min, stúpanie 418 m, klesanie 633 m, so sedlom vo výške 1940 m.n.m.

V noci skúšam zmierniť prehnutie pletivovej postele, kde mám panvu o 40 cm nižšie ako zvyšok tela a ležím na okraji. Stále som však prehnutý ako banán a po celej noci som úplne dolámaný.

Vonku sa  selú noc ženili čerti, búrka jedna za druhou a neustále pršalo. Ráno vstávame, balíme.

Na raňajky si varíme vlastnú kašu, aby sme sa zbavili vlastnej váhy, dáme si foto z naj pohostinnou pani, od ktorej ešte dostávame tradičné chačapuri na cestu a vyrážame. Síce prestalo pršať, ale len čo sme vyrazili zase leje. Vyberáme bundy z vaku a pochodujeme ďalej. Ja sa po pár sto metroch vyzliekam lebo už prší len trochu a budem radšej mokrý od dažďa ako spotený od bundy. Prší síce málo, ale občas sa poriadne rozleje. Skrývame sa pod skalou, ale zisťujeme, že na nás kvapká viac, ako keby sme pod ňou nestáli a tak pokračujeme ďalej. Chodník ide v širokej doline po pri koryte rozvodnenej rieky. Prechádzame okolo mosta a začíname stúpať po ceste k obci Cholasch. Hneď ako vojdeme do dediny sa zas rozleje a tak sa už úplne premočení skrývame na verande opusteného domu. Už sa rozhodujeme, že si pozrieme veže v dedine Lakhir a zavoláme si mashrutku do Mestie, ale zrazu sa celkom roztiahne obloha a aj keď je vlhko už neprší. Mierne stúpame dedinou hľadáme guesthouse, kde by sme sa mohli prezliecť a dať si čaj, ale dedina je ako vymretá a ubytovanie žiadne. Medzitým sa vyčasilo a tak v celkom primeranom stúpaní pokračujeme ďalej. Dedina sa končí a otvára sa nám výhľad na krajinu. Brodíme sa v blate medzi kravskými lajnami a stretávame ľudí, čo vyrazili z Mestie. V sedle si dávame posledné sladkosti a robíme vrcholové fotky s holými zadkami J

Klesáme do Mestie a stretávame párik Čechov a dávame im cenné rady na cestu. Po krátkom prudkom klesaní ideme dlhou kamenistou nekonečnou cestou do Mestie. Tie konce nás znechucujú, ako vždy. Vidíme nové hotely, ktoré postupne menia tvár historického a tradičného mesta. Rýchlo odbočíme a prezrieme si National Georgian Museum. Najprv nás tam v našich špinavých topánkach nechcú pustiť, ale nakoniec sa prezúvame, Zubo ostáva strážiť batohy a ideme na prehliadku. Múzeom je zaujímavá nová architektonická budova, v ktorej sú skvelé exponáty. V tmavých miestnostiach sú za sklom, z ktorého sú osvetlené historické exponáty (mince, liturgické predmety a ornáty, vzácne ikony, zbrane a nábytok). Potom prechádzame centrom a hľadáme ubytovanie v uličkách. Po dlhšom čase Ljubo nájde pekné ubytovanie a dávame si jedlo v miestnej reštaurácii Laila Mestias s tradičnou gruzínskou kuchyňou. Jedlo je naozaj skvelé, vychutnávame si atmosféru malého mestečka, aj pohľad na blízke vrcholky hôr, fotíme a delíme sa o jedlo. Recept na Gruzínsky špenát s vlašskými orechmi nájdete tu.

Rezervujeme si lístok na marshrutku do Kutaisi a nezabudneme trvať na tom, aby boli ruksaky dnu vo vozidle a nie na streche. Narýchlo kupujeme suveníry: Svansku korenistú soľ, Chacha pálenku a hľadáme koňak, ale ten sme nenašli.

Vraciame sa späť do guesthousu a večeriame. Jedlo je dobré ale nič výnimočné. Ajtak má pani divný pohľad, ako prefíkaná líška. Hovoríme, že odchádzame skoro ráno a tak chce zaplatiť už teraz. Aj keď Ljubo tvrdí, že sa jej 3x pýtal na sumu, ktorú mu potvrdila, vypýtala si nakoniec o 10 LAR viac a tvrdí, že to tak myslela od začiatku. Sme prekvapení, ale platíme a vraciame sa späť do centra, kde v bare vyhráva lokálna kapela.

V bBare, kde hrajú je skvelo a je úplne plný a tak sa vraciame do reštaurácie pri parku kde sme boli predtým, lebo tam vystupuje domáci ľudový súbor. Spievajú len tak bez nástrojov alebo vyhrávajú aj na nástrojoch a predvádzajú skvelé lokálne tance. Vystúpenie má ozaj energiu, atmosféra je výborná, mnohí miestny sa zapájajú do tancov a my celý čas stojíme a so záujmom sa prizeráme a tlieskame. Reštaurácia je zaujímavá tým, že má na stenách, strope, stoloch pozdravy, pohľadnice, bankovky či odkazy od hostí ktorí ju navštívili. Neskôr prichádzame na to, že takýchto reštaurácií a barov s pozdravmi je viac a že je to celkom milý zvyk a nevtieravá reklama.

Keď sa vraciame opäť leje a padajú krúpy. Nocovať v stane by sme v takomto počasí určite nechceli.

 

Deň 7

Trasa a doprava: Mestia– autobusová stanica Kutaisi (marshrutka) – letisko Kutaisi (taxi) – letisko Budapešť – (lietadlo)

Spoliehame sa na to, že ráno si kúpime čo to na cestu. Ale všetky pekárne aj ostatné obchody sú ráno zatvorené, raňajky teda nebudú. Nastupujeme do marshrutky, našťastie batohy idú do vozidla a vydávame sa na cestu. Našťastie má iba hladký diesel bez turba a tak nemá ani zrýchlenie a nenáhli sa. Počúva nahlas ľudovú hudbu a zároveň telefonuje. Jeho štýl jazdy je neohrabaný a zaspatý a paradoxne aj keď ide oveľa pomalšie ako šofér, ktorý nás viezol tam. Oproti nemu však jazdí úplne neisto. Na ceste sú popadané skaly zo svahu a nánosy bahna z prívalov vody z búrky. Pomaly všetky opatrne obchádza. Cestujeme dlho a pozorujeme prudký tok rieky.

Keď ideme z hôr zrazu po telefonáte extrémne zrýchľujeme a upaľujeme 90 kou dedina nededina. Dokonca nezastavuje ani na červenú vlajku, ktorou máva cestár, aby sme zastavili, keď práve uprednostnil opačný smer. Vyblokujeme oproti idúce autá a ideme cez jarok asi 60-kou. Zrazu zastavujeme, druhý muž hádže ruksaky do druhej marshrutky a iba opakuje „DavajDavajDavaj“. Pochopíme, že prestupujeme, zatiaľ čo on batohy neukladá, ale hádže kde príde a tak sa ich tam vojde iba polovica toho, čo by sa mohlo a druhú polovicu nahádže na ostatných cestujúcich a po nastúpení si ju berieme úplne zbytočne medzi sedadlá. Len čo nastúpime, naštartuje a odchádza. Dnu sa tlačíme a nemáme pomaly kde sedieť. Preteky pokračujú, je to šialená jazda z nenormálne nervóznym chlapíkom. Po šialenej ceste, v podstate takmer celý čas po strede cesty, pričom ostatní sa len uhýbajú ku kraju, nás namiesto centra vyhadzuje na autobusovej stanici.

Aj keď chceme ísť do centra, nedobrovoľne vystupujeme a už nás taxikári obzerajú a ponúkajú odvoz. Keďže nevyzerajú slušne a my sa nechceme nechať obtiahnuť, takticky postávame a vyčkávame. Po pár minútach sa vyberieme pešo smerom do centra s tým, že prvý voľný taxík ktorý uvidíme berieme. Po pár desiatkach metrov si berieme taxík do centra 7 km – 5 LAR (taxikári zo stanice chceli 10 x viac).

Vyhadzuje nás priamo v centre a keďže nemáme kde dať batožinu, ideme sa spýtať do infocentra či nám ju nepostrážia. Postrážili by, ale len pár hodín. Prezeráme si bulletiny a aj by sme radi vybehli na nejaké zaujímavé miesta v okolí, ale vzhľadom na krátkosť času a skúsenosťami s miestnou dopravou to nechávame tak a radšej si pešo prejdeme centrum mesta a nadýchame sa miestnej atmosféry. Vyberáme sa priamo v centre do guesthousu Eliza 20 LAR / os. Je to čistý, štýlový hotel s trochu historickým interiérom. Posielame pohľadnice a po dlhšom hľadaní „reštauračnej uličky“ nájdeme reštauráciu PALATY, ktorá bola v Tripadvisore označení ako vegan. Jedlo je opäť skvelé, len nevieme odhadnúť, čo je Maindishes a ktoré jedlá potrebujú prílohu. Sme plní, ale ešte sa prejdeme centrom k mostu s kamenným vápencovým korytom, asi najkrajším aké som v meste videl. Vyberieme sa krátkou lanovkou (jedna cesta za 50 centov / os.) na kopec, na ktorom je lunapark a cestou si obzeráme panorámu mesta, ktorá je ako z minulého desaťročia.

Z lunaparku prechádzame pešo k Bagrati Cathedral, postavenej v 11. storočí a zapísanej v kultúrnom dedičstve UNESCO, kvôli zachyteniu gruzínskeho architektonického vývoja. Vegetíme na hradbách s výhľadom na celé okolie. Schádzame pešo peknými schodmi dole do centra.

V meste je trh, ktorý je v meste Kutaisi so 150 tisícmi obyvateľmi asi tak 10 x väčší a ako u nás v Košiciach, ktoré má dvojnásobný počet obyvateľov. Trh je ozaj pestrý, ponúkajú samé dobroty. Kupujeme: churchkelu (čurčkhela) 2-3 LAR za paličku, ovocné kože (formát a3) 2 LAR, šafrán 1 LAR /malý sáčok, kardamón a iné korenie. Dáme si ešte kávu z džezvy a vydáme sa opäť do centra.

Máme v pláne dať si víno a kúpiť nejaké Kvevri vína z rodinného podniku, ktoré sa dorába v hlinených amforách zapustených do zeme, kde hroznozreje niekedy aj 6 mesiacov. Máme vybratú vinotéku a pred ňou nás lanári na vstup chalan na ochutnávku. Ako lákadlo nás pozýva na shot chacha. Po krátkom rozhovore o pôvode a pestovaní hrozna, spôsobe zberu, lisovania, zreniu a ochutnávke konkrétnych vín, kupujeme pár fliaš. Keď vychádzame von prší a tak zostávame pod prístreškom a on príde opäť a ponúka nás vínom. Dáme si. Chutí nám. No za 4 poháre vína platíme viac ako za jednu najdrahšiu fľašu. S účtenkou priniesol aj fixku, nech mu napíšeme odkaz na stenu. Hneď píšeme trochu vtipný odkaz o fajnovom čuče a ešte dávame foto na ich facebookovu stránku a vraciame sa do guesthousu. Trochu oddychujeme, lebo Zubovi je už druhý deň zle, vraj od večere u divnej pani.

Je piatok a v meste to neskoro večer ožíva miestnou mládežou a tak neodolávame a vyberáme sa do mesta. V centre to celkom žije, bary sú plné a vyhráva v nich živá aj elektronická hudba. Nasmerujeme si to do ďalšej reštaurácie, ktorá bola označená ako vegan a tam som si dal Plum in pot – pirohy plnené mäsom v hlinenom džbáne v maslovo jogurtovom náleve, zapečené a prikryté plackou. Neopísateľné. Posledné peniaze míňame opäť na jedlo.

Po krátkom spánku nás dole čaká dohodnutý taxík, je to ten istý čo nás pred týždňom viezol z letiska. Upaľuje 100-vkou a vetrá si hlavu pri otvorenom strešnom okne minimálne 15 ročného zachovalého Mercedesu. Pred check in-om je na počudovanie milión ľudí, nejaká úplne normálna a logická organizácia radov ako na letisku v Budapešti nehrozí. Všetci sa nepochopiteľne okrikujú, tlačia, predbiehajú na ten istý let. Priznám sa, že tento chaos mi na Slovensku chýbať nebude, zato Gruzínske jedlo, ľudská prívetivosť, družnosť a hory, áno.